To nevysvetlíš!
Maco
(1986)

pridané 23.11 2008

    Vysoká elektrotechnická? To snáď nie! Ale áno, túto školu som si vybral za svoju Alma Mather. Stala sa pre mňa snom ktorý snívam už 12 rokov a taktiež sa stala pre mňa výzvou, ktorú túžim zdolať. Prvé dva semestre sa presypali ako voda a v tom piesku sa objavil hrôzostrašný predmet zvaný matematika. Krvopotne som bojoval aby som tento najväčší problém zdolal, ale bolo to márne. Pravidlá štúdia boli jasné: Po dvoch neúspešných skúškach nasleduje nekompromisné vyhodenie! Na to aby som mohol snívať môj veľký sen ďalej, zostávala iba jedna možnosť a to tá že si vyplním znovu prihlášku ako prvák, úspešne spravím prijímacie pohovory a budem zase v hre. Bolo isté, že to jednoznačne treba spraviť, pretože ak by ma znovu prijali, všetky skúšky čo som mal už hotové by sa mi uznali a ja by som v štúdiu ani nepocítil, že znovu opakujem ročník. Všetko bolo super a plán mal byť takýto: Môžem si v pohode vychutnávať letné prázdniny a stačí keď do 15.8. odošlem moju prihlášku ktorú som mal navyše odloženú v zásuvke už od minulého roku, tak že ani tú som navyše nemusel zháňať.

 

     Prázdniny ubiehali a 15.8. sa rýchlo blížilo. Prišlo mi už medzi tým zopár podnetov od rodičov, že už by som to mal aj posielať. V hlave som mal také myšlienky, že jasne veď už, už sa do toho pustím no stále som sa do toho nemohol pustiť. Stačilo predsa tak málo.. Ale nie! Ako keby som mal zviazané ruky. Mal som taký vnútorný silný pocit, že: „Nerob to“ ! Bol som zmetený, veď to nedávalo zmysel. Veď ak to nespravím moje štúdium sa definitívne skončí a ja ho mám predsa tak rád. Takto to pokračovalo každým dňom až jedného dňa prišiel deň 15.8. a ako správne tušíte, nič som neodoslal. Potom prišla mama a spýtala sa že či som to odoslal a ja som jej odvetil, že nie. Samozrejme vôbec nemohla pochopiť ako som takú hlúposť mohol spraviť a nevedel som to pochopiť ani ja. Ako poznáte matky, aj ta moja začala pracovať na tom aby zabránila môjmu vylúčeniu. Vzala telefón a už to išlo... Jedného dňa sa spýtala: „Poznáš nejakého Valacha ?“ Hneď mi neprišilo na myseľ kto to je, ale za pár sekúnd som na to prišiel a v tom momente mi zbledla tvár. Valach bol vedúci laboratórnych cvičení z fyziky. Bol to ostrý chlapík ktorý si ľúbil vypiť a teda bol patrične náladovo nabrúsený na každú maličkosť. Bol presne ten typ človeka ktorého keď niekto poprosí aby pomohol študentovi znovu na školu tak odpovie: „To určite! Mal sa lepšie učiť! Ja takého ťahať naspäť nebudem!“ Tieto slova som predniesol mame a povedal, aby na to zabudla. Potom mi ešte vysvetlila že on je syn jednej pani ktorá učila moju tetu k pečeniu a oni dvaja sa odmalička dobre poznali. Samozrejme že mama sa nevzdala a brala moje slova s rezervou stým, že určite preháňam. Zanechala teda odkaz po mojej tete, že či by sa na to nemohla spýtať. Po si dvoch dňoch prišla prvá reakcia z jeho rodiny. Konkrétne od jeho sestry. A ta mi dala presne za pravdu, že to sa ho neoplatí ani spýtať, lebo od kedy mu zomrela žena nedá sa sním komunikovať. Jeho správanie je agresívne a chrapúnske. On to určite nespraví. Stalo sa ale niečo neočakávané. Teta nám volala, že ta jeho sestra to i napriek tomu spomenula a on jej povedal že mu mam zavolať a dal na seba kontakt. Mne prišlo do rúk už len hotové číslo a verdikt: „Volaj!“ Viete si to predstaviť ? Srdce som mal v žalúdku, nemohol som sa ani poriadne nadýchnuť keď som vytočil jeho číslo. Bál som sa že mi to dá pekne vyžrať, že takto otravujem celú rodinu. Po dlhom zvonení som úž, už chcel položiť keď tu zrazu: „Prosím ?“ Vravím: „ Dobrý deň ja som Mart....“ Moje slová boli prerušené jeho hlasom: „ No čo Martinko? Čo sa stalo? Ako to vyriešime?“ Ľudia to boli slová snáď iného človeka! Normálne som mu všetko vysvetlil a on bol na počudovanie ochotný a prívetivý. Dohodli sme sa že zájde kvôli mne na fakultu a pozisťuje niečo o tom, ako ten problém vyriešiť. Dopadlo to tak že som mal prísť za ním na fakultu a že tú prihlášku skúsime odovzdať osobne. Tak som vzal tú už vyplnenú prihlášku a šiel za nim na fakultu do jeho kabinetu na katedre fyziky. Tam sme sa prvý krát stretli ale napriek tomu, že mal som nov laboratórne cvičenia si na mňa nepamätal. Povedal mi čo a ako a vytiahol fľašu so slovami: „Aby som bol výrečnejší.“ Vtedy som už mal ozaj zmiešané pocity. Pobrali sme sa teda odovzdať tu moju nešťastnú prihlášku na dekanát. Pani ktorá spracovávala tie prihlášky bola ochotná mi ju vziať a pridať k ostatným. A vtedy za rozuzlil celý ten príbeh nepochopiteľnej záhadnosti. Len čo som vytiahol z tašky prihlášku sa ozvala tá pani: „Ajááj to mate ešte ten starý exemplár?“ Nechápal som čo sa deje, veď túto istú som podával minulý rok. Oznámila mi, že minulý rok bol posledný, kedy ta moja stará prihláška ešte platila. Na fakulte som si teda rýchlo zohnal nové tlačiva, vyplnil a stihol odovzdať. Poďakoval som sa profesorovi a odišiel na autobus domov.

 

     Keď som prekročil prah fakulty zmrazil sa mi dych a taktiež aj chôdza. Vtedy som si uvedomil čo sa vlastne stalo. Pocítil som ako nádherne na tom pracoval Boh. Ako mi šepkal, jeho rady ktorým som vôbec nerozumel, lebo boli proti mojej logike. Keď mi čosi bránilo odoslať tu prihlášku pýtal som sa Boha: „Prečo to nedokážem spraviť ? Respektíve, prečo to nemôžem spraviť ?“ Jeho odpoveď nebola v takom zmysle ktorú väčšina očakáva. Každému človeku je prirodzené že ako odpoveď očakáva dáke hlasy, alebo vidí dáke úkazy ktoré pokladá za znamenia, alebo dokonca dáke videnie. No jeho dotyk na mne bol prostredníctvom pocitu a ten môžem opísať tak, že napriek tomu že som do 15.8. neodoslal prihlášku vnútorne som mal z toho správny pocit. Cítil som že čo som spravil je potrebné a správne, hoci rozum mi vravel že som to riadne pobabral. Len vďaka tomu že som prekonal svoj rozum a spravil to ako ma Pán viedol som mohol pokračovať v ďalšom štúdiu. Keby tú prihlášku odošlem nemohli by mi ju akceptovať pretože bola neplatná a keby mi aj spätne oznámili že je neplatná bolo by to po poslednom možnom termíne a moje štúdium by tak skončilo. Iste, niekto môže túto skúsenosť považovať za náhodu, za zhodu okolností, ale to že to bola náhoda padá na tom, že moje rozhodnutia boli podnietené pocitom ktorý ma viedol. A intenzívne dlhotrvajúce pocity sa vymykajú náhode.


Hodnotenie: ******
- Váš prehliadač nepodporuje jazyk JavaScript a preto nie je možné zobraziť príspevky.
O dokumente
Autor: Maco
Vytvorené: 23.11 2008
Prečítané: 4758x
Iné tituly
Neplánované a predsa plánované leto Neplánované a predsa plánované leto

Leto 2008 som vôbec neplánovala. Povedala som si len, že ostanem doma, budem pekne zarábať peniažky, liezť po Tatrách a pomáhať našim. Žiadny tábor, žiadne iné výlety. Síce pomyslenie, že to budú prvé prázdniny po desiatich rokoch bez nejakého tábora s mojimi blízkymi veľmi bolelo...
Anna
Lekcia šoférovania Lekcia šoférovania

Predstavte si tiché, maličké mesto, v ktorom stretnúť auto na ceste znamená mať veľké šťastie. Alebo nešťastie?
Bývala som na veľmi tichej ulici plnej rodinných domčekov, peknou prírodou neďaleko s menším parkom a jazerom. Nuž, ale všetky výhody majú aj svoje nevýhody. Tá moja bola, že som bývala za veľmi ostrou zákrutou. Niekto si môže povedať, že “Pch! Veď to nič nie je!” To som si myslela aj ja až toho jedného pre mňa osudného dňa.
Kika
Ako nám Boh našiel prácu Ako nám Boh našiel prácu

Niektorí možno poznate ” obdobie sucha”, keď vám nič nevychádza, máte plno problémov, otázok a dokonca aj Pán Boh je akýsi mĺkvy, zdá sa, akoby vás opustil aj On. Moje posledne obdobie sucha bolo dlhšie a suchšie ako som si vedela predstaviť. V máji 09 som zmaturovala, a dala som si prihlášky na VŠ, na môj vysnivany odbor, že si konečne splním môj sen. S napätím som čakala na konečný verdikt. Keď mi ale zo všetkých 3 univerzít prišla negatívna odpoveď, cítila som sa strašne.. posledná z posledných, najhlúpejšia z najhlúpejších. V mysli sa mi hneď vynorila otázka: ,,a čo teraz?
Sarah
Riskantná zásielka Riskantná zásielka

Biblia hovorí, že človek si veľmi škodí, keď sa zaručuje za cudzieho človeka. Po istom váhaní som sa rozhodol objednať si tovar zo zahraničia a za tovar zaplatiť vopred bez akejkoľvek záruky. Znamenalo to pre mňa dôverovať úplne cudziemu človeku a podstúpiť riziko.
Martin
Bizardná cesta do Kolína Bizardná cesta do Kolína

Po chvíľke som narazil na jednu pani a spýtal sa jej ako sa dostanem do Kolína. Ona sa ma na oplátku hneď spýtala, v ktorom vlaku sedím a ktorý je môj vagóne. Keď som jej ho ukázal, pozrela na mňa naliehavým pohľadom a povedala: "Rýchlo si odtiaľ zoberte svoje veci a prestúpte si do predných vagónov tohto vlaku, veď sedíte vo vagóne do poľskej Varšavy! V krku mi vyschlo a najrýchlejšie ako som vedel, som utekal pre svoje veci.
Paľo
© 2010 bibliaaty.sk
Načítavanie...