Najnovšie blogy na bibliaaty.sk http://www.bibliaaty.sk Najnovšie blogy na bibliaaty.sk Životná potreba svätenia sviatočného dňa! [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|177|.html Ľudia sú vzdialení od správneho pochopenia a tým i od plnenia prikázaní, pretože majú tendenciu prispôsobovať si ich svojej pohodlnosti. A tak je to i s tým tretím, pri ktorom je väčšina veriacich presvedčená, že mu dostatočne učinili zadosť svojou účasťou na nedeľnej pobožnosti. Avšak takýto prístup je iba svedectvom ich veľkej povrchnosti a pohodlnosti, pretože samotná účasť na pobožnosti nám nikdy nemôže posvätiť deň sviatočný! Účasť na pobožnosti je tým najlepším predpokladom na to, aby sme sviatočný deň mohli správne posvätiť, avšak toto musíme učiniť len my samotní! Každý sám za seba! V skutočnosti jedine človek sám môže posvätiť deň sviatočný! Nemôže to za neho urobiť ani kňaz a nie je to vybavené ani jeho účasťou na pobožnosti. V čom teda spočíva ono posvätenie? V zastavení, v tichu a v zamyslení sa nad svojim životom počas uplynulého týždňa. Vo vnútornom pohľade dozadu na všetky zásadné rozhodnutia, ktoré sme v týždni urobili a to vo vzťahu k Vôli Stvoriteľa. V posúdení toho, v čom boli naše činy v súlade s Jeho Vôľou a v čom sme sa od nej odchýlili. Posvätenie sviatočného dňa teda spočíva v povinnosti, aby sme minimálne raz do týždňa, v deň pracovného pokoja ktorý nám k tomu poskytuje časový priestor, podrobili sami seba kritickej analýze, uvážili naše klady i zápory a vytýčili si správny smer, ktorým by sme sa mali uberať v budúcich dňoch. Smer, ktorý by mal byť samozrejme v súlade s Vôľou Najvyššieho. A ak budeme takto pravidelne činiť, čiže ak budeme správnym spôsobom svätiť deň sviatočný, budeme vo svojom živote spieť k čoraz väčšiemu zdokonaleniu, zanechávajúc za sebou svoje chyby a nedostatky a stávajúc sa čoraz lepšími, svetlejšími a ušľachtilejšími ľuďmi. Podstata sviatočného dňa teda spočíva v duchovnom zužitkovaní predchádzajúceho týždňa a vo vytýčení stratégie do ďalšieho, nového týždňa. Kto však takto nekoná, prechádza svojim životom naprázdno, bez schopnosti duchovného zužitkovania všetkého, čo zažil. Celý jeho život mu prechádza pomedzi prsty a on z neho nezíska žiaden duchovný prospech, pretože si pre seba nedokázal nájsť chvíľu času a ticha. Takýto ľudia svoj život v podstate premrhajú, zotrvávajúc nepoučiteľne vo svojich starých chybách. Šesť dní v týždni má byť teda pre nás priestorom pre svetské práce a siedmy deň odpočinku od svetských činností má byť naopak dňom práce duchovnej. A až takýmto spôsobom správne využitý sviatočný deň dá skutočný, duchovný zmysel celému nášmu životu a tomu, čo sme v ňom smeli prežiť. Spýtajme sa teraz, kto takto koná? Keď aj nie úplne pravidelne, ale aspoň z času na čas? Kto si vo sviatočný deň zastane ako generál nad mapou bojových postavení svojej armády, aby dôsledne analyzoval stav jej bojaschopnosti, všetky jej slabiny i prednosti a aby na základe toho poznania vytýčil novú stratégiu do ďalšieho boja? Do boja za dobro, spravodlivosť a ľudskosť? V súvislosti s našou problematikou nemožno zabudnúť na dva dôležité momenty, ktoré vo veľkej miere napomáhajú k správnemu posväteniu sviatočného dňa. Sú nimi mlčanie a ticho! Najskôr pár slov k mlčaniu: Mlčanie možno považovať za jeden z najzákladnejších predpokladov vyzrievania našej osobnosti. Ak totiž v mlčaní nad niečim intenzívne premýšľame, naša myšlienka sa stáva silne magnetickou a nadobúda schopnosť priťahovať ako magnet všetky rovnorodé, alebo určitým spôsobom podobné myšlienkové formy. Ak sú naše myšlienky dobré, sme sa schopní prostredníctvom ich magnetizmu spojiť s vysokými úrovňami stvorenia. Touto cestou nám môže byť zoslané vyriešenie akéhokoľvek nášho osobného problému, môže nám byť ukázaný správny smer pri závažnom životnom rozhodnutí, ako i daná svetlá inšpirácia pre naše každodenné konanie a jednanie. V mlčaní a v hlbokom myšlienkovom zahĺbení môžeme dostať na základe princípu myšlienkového magnetizmu odpoveď na čokoľvek. Toto tušenie sily, ktoré v sebe skrýva mlčanie vybadali už naši predkovia keď vraveli, že hovoriť je striebro ale mlčať zlato. Taktiež z histórie máme mnohé príklady ľudí, ktorí sa snažili nadviazať spojenie so Svetlom tak, že načas odišli do samoty, napríklad do púšte, aby tam v mlčaní a tichu, nabitom myšlienkovým magnetizmom našli odpovede na všetky životné otázky. V dnešnej dobe nie je samozrejme možný nejaký dlhodobý odchod do samoty a ani to nie je potrebné. Stačí iba v deň sviatočný správnym spôsobom zužitkovať to, o čom sme doposiaľ hovorili. A teraz zase pár slov k tichu: Iba v tichu sa môže naše mlčanie tvorivo a plnohodnotne rozvíjať. Dnešná doba je však pramálo naklonená skutočnému, duchovnému rozvoju človeka prostredníctvom ticha a mlčania. Naša doba je totiž dobou hluku, znemožňujúceho tiché sústredenie. V domácnostiach bývajú zapnuté televízory, rádiá, či rôzne prehrávače, ľudská myseľ je zaplnená nadmernými informáciami z internetu, novín a časopisov, takže moderný človek, ktorý nič netuší o týchto skutočnostiach sa stáva plytkou a povrchnou obeťou doby. Stáva akousi skupinovou dušou, neschopnou vytvoriť vlastnú, samostatnú a hlbokú myšlienku. Takýto človek, plytkého a povrchného myslenia je potom iba biologickou bytosťou, považujúcou sa za človeka, ktorého však možno pomocou médií, internetu, alebo iných vplyvov bezmyšlienkovite manipulovať a vmanipulovať do čohokoľvek, pretože v ňom niet vlastného a samostatného uvažovania. No a práve preto nám bolo pred stovkami rokov jasnozrivo darované tretie prikázanie, aby sme sa tohto všetkého dokázali vyvarovať. Aby sme dokázali prehliadnuť nástrahy temnoty a stať sa plnohodnotnými ľuďmi. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Fri, 07 Feb 2014 18:21:13 GMT Nebojujte proti těm, kteří vás utiskují! [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|176|Zivotna-potreba-svatenia-sviatocneho-dna-----.html Svého času jsem stál na straně utlačovaných a nevraživě hleděl na ty, kteří je utlačují. Typickým příkladem takového, obecně tak velmi rozšířeného, nepřátelského postoje jsou politici, kteří lžou, kradou a jednají nečestně, takže tento postoj lidí vůči nim se zdá být docela oprávněný. Pravda je však úplně jiná! Pravda spočívá v poznání, že takové jednání politiků je zákonitostí! Zákonitostí, o níž přece jasně říká známé úsloví, že každý národ má přesně takovou vládu, jakou si zaslouží. To totiž není žádná náhoda! Je to projev spravedlnosti, na jejímž základě se každému národu dostává přesně takového druhu vlády, jaký je on sám! Jaká je jeho mravní, morální a duchovní výška! Neboť právě výška mravní, morální a duchovní úrovně národa tvoří základnu, z níž povstává jeho elita. Společenská a politická elita národa je tedy jen jakýmsi zrcadlem, které lidu věrně zrcadlí jeho vlastní tvář. Představme si člověka, který v noci flámoval a ráno vstane a podívá se do zrcadla. Při pohledu do něj se zhrozí své vlastní oteklé a znetvořené tváře a v hněvu nad tím zrcadlo rozbije. Nesmyslnému rozbití zrcadla, ve kterém vidíme svou vlastní tvář se podobají všechny snahy o odstranění nepoctivých a nemorálních politiků, či dokonce extrémně úvahy o jejich fyzické likvidaci. I kdyby se tak totiž událo, na jejich místo se velmi rychle dostane někdo jiný, kdo bude lidu opět věrně a pravdivě zrcadlit jeho tvář. Pokud však člověk, který v hněvu nad vlastní znetvořenou tváří rozbil zrcadlo chce, aby v něm vždy viděl pouze pěknou, příjemnou a usměvavou tvář, musí se o to zasloužit on sám a nikoliv jeho zrcadlo. On sám musí definitivně skoncovat s flámováním. Každý národ, který chce mít ve svém čele morálních, čestných a lidských politiků musí sám nastoupit na cestu svého vlastního morálního a duchovního pozdvižení. Musí sám chtít být čestnějším, ušlechtilejším, lepším, spravedlivějším a morálnějším. Neboť každému národu se vždy může dostat pouze politické reprezentace takových morálních kvalit, jaké si svou vlastní kvalitou zaslouží. Pokud ale někdo tvrdí, že on je příliš nepatrným na to, aby něco změnil je to alibismus. Každý národ se přece skládá z jednotlivců a právě jednotlivci tvoří jeho základní buňky. A povaha, kvalita a charakter těchto základních buněk určuje povahu, kvalitu a charakter celku, čili národa. No a povaze, kvalitě a charakteru národa pak zákonitě odpovídá i charakter jeho reprezentace. Pokud tedy někdo tvrdí, že je příliš nepatrným na to, aby aby on sám mohl pohnout věci dopředu, nepřímým způsobem tím pouze vyjadřuje, že není ochoten pustit se do práce na svém vlastním morálním a duchovním pozdvihnutí. Že on chce zůstat takovým, jakým byl doposud, se všemi svými nedostatky, chybami a nečestnostmi. Ale pak ať nenadává na vládu a neočekává, že se bude mít lépe. Že se objeví nějaká politická strana nebo vůdce, který pozvedne společnost zázračným způsobem. Takové něco je nanejvýš nereálného a takový lidé budou mít, ba musí mít špatnou vládu, protože si ji zaslouží. Musí mít vládu, která odpovídá a je stejnorodá jejich vlastním chybám, jejich vlastní nemorálnosti a nízkosti. Tak je to totiž spravedlivé! Neboť právě tímto způsobem sklízí každý národ přesně to, co zasévá. V tom se totiž projevuje princip vyšší spravedlnosti, jejímž účinkem nemůže uniknout nic, co existuje na této zemi. Ne, není žádných výhledů ke zlepšení kvality života bez přijetí osobní odpovědnosti! Osobní odpovědnosti, kterou jsme prostřednictvím pozdvižení výšky svých morálních a mravních kvalit ochotni svým vlastním dílem přispět k pozvednutí celé společnosti. Pokud mezi lidmi, mezi jednotlivci takové ochoty není, není a nikdy nebude žádného pozdvižení společnosti. Pochopme přece, že jednotlivé národy neutláčejí vlády, které si zvolili, nebo které byly do jejich čela dosazeny jakýmkoliv způsobem. Skutečný útlak způsobují hodnoty, kterým lidé, jednotlivci věří a které uznávají! Útlak národu způsobuje nízkost hodnot, které přijal za své a s nimiž se ztotožňuje! Je to například nečestnost, egoismus, chamtivost, nespravedlnost, necitlivost, závist, nepřejícnost, či nedostatek touhy po vyšším, vznešenějším a ušlechtilejším a ještě množství jiných chyb a nedostatků. Každý národ, který nepochopí, že on sám se musí změnit k lepšímu pokud se chce mít lépe, bude utlačován. Tak to totiž vyžaduje zákonitost vyšší spravedlnosti. Pokud se tedy národ chce mít lépe a pokud chce, aby se pozvedla kvalita jeho života, musí se nejprve on sám morálně a duchovně pozvednout. Jeho vlastní pozvednutí na vyšší morální a duchovní úroveň musí nutně předcházet pozvednutí hmotnému. Neboť jen pozvednutí morální a duchovní může přivodit, způsobit a vyvolat pozdvižení materiální a hmotné. A dokud tuto zákonitost lidé nepochopí a neprovedou, do té doby budou muset trpět různé formy útlaku, které se budou stále stupňovat. Stupňovat až do neúnosnosti a vyvíjet takový tlak, že se nakonec jednotlivci i národy budou nuceni zamyslet sami nad sebou a poznat, v čem spočívá jádro problému. Mnohokrát jsem cestoval autobusem, když se lidé vraceli domů z odpolední směny. Mnohokrát jsem je litoval, když hovořili o podmínkách v práci, či o výši mzdy, kterou za ni dostávají. Avšak zároveň jsem slyšel způsob, jakým se vyjadřují, slyšel jsem, co se chystají dělat, co je zajímá a co považují ve svém životě za důležité. A tehdy jsem si uvědomil, že tito lidé, vzhledem k jejich hodnotovému systému, který uznávají, musí zákonitě prožívat všechno to nelehké, co prožívají. Musí to prožívat, protože si to zaslouží a protože si to doslova vynucují výškou své osobnostní, duchovní a morální úrovně. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Thu, 16 Jan 2014 15:07:14 GMT Odhalenie tajomstva prvotného hriechu [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|175|Nebojujte-proti-těm-kteri-vas-utiskuji.html Je nesprávne, ba až smiešnym spôsobom naivné chcieť vykladať Bibliu doslovným spôsobom. Mnohé z jej textov sú totiž určitým kódom, určitou šifrou, ktorú má človek správne dešifrovať. Sú metaforou, za ktorou sa ukrýva skutočný duchovný význam. A práve tento duchovný význam má byť rozpoznaný, odhalený a rozlúštený. To však predpokladá vynaloženie určitej námahy, určitého úsilia, alebo minimálne aspoň určitej dobrej vôle. Kto sa teda aspoň minimálne nesnaží a neusiluje, tomu zostane skutočný význam mnohých biblických textov navždy skrytý. Po týchto nevyhnutných úvodných slovách pristúpme k téme prvotného hriechu. A začnime stvorením sveta, ktoré sa podľa Biblie udialo za sedem dní. Každý jednotlivý z týchto siedmych dní však v skutočnosti predstavuje nesmierne veľké časové obdobie, v ktorom prebiehal postupný vývoj od tých najjednoduchších foriem života až po zrodenie človeka na zemi. Počas siedmych veľkých časových cyklov, v Biblii nazývaných dňami, vznikal teda postupným, riadeným evolučným vývojom vedomý život a všetko, čo Stvoriteľ takýmto spôsobom učinil bolo, ako sa v Biblii píše, dobré. Človek, ku ktorému ako k poslednému článku vývoja všetko cielene smerovalo žil v prvopočiatkoch stvorenia ako v raji. Žil vo stvorení ako v raji, ktorý mal obhospodarovať, zušľachťovať a zveľaďovať. Ďalej sa v Biblii hovorí, že Stvoriteľ dovolil ľuďom jesť zo všetkých stromov raja, iba zo stromu poznania dobra a zla im jesť zakázal. Strom poznania dobra zla! Tu sa dostávame ku kľúčovému momentu problematiky prvotného hriechu. Všetko, čo prežívali ľudia dovtedy bolo iba dobré. Ľudia boli prostí, čistí, prirodzení a jednoduchí, poznajúci iba dobro. Poznajúci len veci dobré, pretože oni sami boli dobrí. Bolo tomu tak preto, lebo sa vo všetkom svojom konaní riadili iba vlastným citom. Svojim najvnútornejším cítením, ktoré bolo pre nich určujúcim a prostredníctvom ktorého kráčali iba cestami dobra. Ak by ľudia nejedli zo zakázaného stromu poznania dobra a zla, mohli by takýmto harmonickým spôsobom žiť až doposiaľ. Boli by stále žili ako v raji, pretože by zostali verní svojmu cíteniu, ktoré im vždy ukazovalo iba cesty dobra. Ale žiaľ, človek neodolal a vo svojej dychtivosti po poznaní siahol po zakázanom jablku. Čo je však nástrojom poznania a poznávania? Je ním ľudský rozum! Jedením plodov zo stromu poznania človek postavil do popredia svoj rozum! Rozum sa stal jeho vodcom! Rozum ho však viedol cestami zla, pretože človek ho postavil vyššie, než stál pred tým jeho cit. A týmto spôsobom sám seba vyhnal z brán raja. Podstata prvotného hriechu, skrytá v Biblickom príbehu o jedení zakázaného ovocia zo stromu poznania dobra a zla teda spočíva v tomto: Človek mohol a môže žiť ako v raji a to vtedy, ak sa bude riadiť svojim cítením. Ak pôjde cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie. Naše cítenie je totiž hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je dobrá a ktorá preto že je dobrá, nám nemôže ukazovať iné cesty, ako cesty dobra. Znovu vybudovať raj na zemi je ľuďom možné len vtedy, ak zostanú verní svojmu cíteniu a budú vo svojom živote sledovať len tie cesty, ktoré im práve ono ukazuje. Okrem cítenia bol však človek obdarovaný i rozumom, prejavujúcim sa myslením. Cítenie a myslenie tvoria dve základné zložky ľudskej osobnosti, pričom cítenie má stáť na prvom a vedúcom mieste. Úloha rozumu spočíva v tom, aby hľadal spôsoby, ako realizovať podnety citu v hmotnom svete. Takto to je správne a takto to bolo určené Stvoriteľom. A preto jedine takýmto spôsobom môžu ľudia vybudovať raj na zemi a trvalo v ňom prebývať. K hriechu a nešťastiu však došlo tým, že človek vo svojej dychtivosti po poznaní tieto veci zamenil. Že rozum, ako nástroj hmotného poznania postavil na prvé miesto. To znamená, že vedúce a určujúce postavenie svojho cítenia zamenil za vedúce a určujúce postavenie svojho rozumu. A práve v nadradení rozumu nad cit spočíva kliatba prvotného hriechu! Rozum totiž nikdy nemal byť v človeku vedúcim! Rozum mal byť vždy len služobníkom citu. Prvotným hriechom, ktorý sa postupne vyvinul v hriech dedičný a v kliatbu celého ľudského pokolenia je skutočnosť, že sluha zaujal miesto vládcu. Že ľuďom rozkazuje sluha, ktorý nikdy nemal vládnuť a ktorý nemá schopnosť vládnuť. A rozum, ktorý je týmto sluhom, vedie ľudí po zlých a nesprávnych cestách. Vedie ich do nešťastia. Prekliatie prvotného hriechu spojené s nepriazňou Stvoriteľa môže človek napraviť len vtedy, ak si tieto skutočnosti uvedomí a opätovne postaví svoje cítenie na prvé miesto tak, ako to určil Stvoriteľ. Povinnosťou človeka a Vôľou Stvoriteľa je, aby aby ľudia kráčali svojim životom cestami, ktoré im ukazuje ich cítenie. Ich rozum má byť len poslušným služobníkom, vykonávateľom a realizátorom ich citových hnutí. To je cesta k šťastiu a raju na zemi. Jediná možná cesta k šťastiu a raju na zemi! Blažený ten, kto na ňu vykročí. Nešťastie a tragédia tohto sveta spočíva v tom, že je podriadený nadvláde rozumu. Ku tisícorakým tragickým udalostiam, ku ktorým došlo počas dlhých dejín našej civilizácie by vôbec nemuselo dôjsť a ani by dôjsť nemohlo, keby to citové v ľuďoch bolo prevažujúcim. Len chladným rozumom postaveným nad cit je možné odôvodniť to nespočetné množstvo hrôz a neľudskosti, ktoré zažila táto zem. Prekliatie prvotného hriechu, ktoré prerástlo v hriech dedičný však stále trvá! Miliardy ľudí tejto zeme trpia a sú nešťastnými práve z tohto dôvodu. Ľudstvo, klaňajúce sa modle rozumu speje do záhuby. Speje k sebazničeniu, pretože rozum, postavený nad cit je nešťastím. Je zlom, ktoré plodí zlo! Zlom, stojacim v protiklade voči Vôli Stvoriteľa, ktorý svojou všemúdrosťou raz a navždy určil, že v človeku má vládnuť iba cit. Že plnohodnotný človek je iba človekom citu, ktorého rozum musí stáť až na druhom mieste a byť citu podriadený. Vymaňme sa teda konečne z kliatby prvotného hriechu a staňme sa takými, akými nás vždy chcel mať náš Stvoriteľ. Staňme sa ľuďmi citu! Citu, ktorý nás povedie k šťastiu a k rajským záhradám. Osloboďme sa od nadvlády rozumu, ktorá nás vyhostila z brán raja. Zbavme sa konečne prekliatia prvotného hriechu, ktorý nám nikdy nedovolí stať sa skutočne šťastnými. Inak budeme vyhnancami a otrokmi vlastného rozumu donekonečna. A kvôli tejto kliatbe rozumového zotročenia nakoniec i biedne zahynieme. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Thu, 19 Dec 2013 15:53:19 GMT Smutná nevedomosť o zmysle života [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|174|Odhalenie-tajomstva-prvotneho-hriechu.html Všetky generácie obyvateľov tejto zeme, nasledujúce jedna za druhou sa javia ako jedna veľká štafeta nevedomosti. Nevedomosti o tom najdôležitejšom, čo v živote človeka vôbec jestvuje. Nevedomosti o skutočnom zmysle a účele vlastného bytia. A táto zarážajúca nevedomosť sa odráža vo všetkom, čo ľudia robia, ako žijú, ako uvažujú a ako hovoria. Týmto všetkým dávajú najavo fatálnu nevedomosť o účele vlastného jestvovania. Ľudia nevedia, aký má ich bytie zmysel a táto nevedomosť sa šíri z generácie na generáciu ako prekliatie už po celé stáročia. A dokonca ani doba vedecko technického pokroku na tom celkom nič nezmenila. Mnohokrát je až dojemné pozorovať mladých rodičov, ako sa svojim deťom snažia dať len všetko to najlepšie. Ako sa ich snažia finančne dobre zabezpečiť, ako sa im snažia poskytnúť čo najlepšie vzdelanie, ako sa snažia rôznymi záujmovými činnosťami zmysluplne vyplniť ich voľný čas. Je dojemné sledovať, aké veľké nádeje vkladajú do svojich detí, ako veľmi chcú, aby dosiahli oveľa viac, ako oni. A za všetkým tým cítiť určité nevedomé prianie, aby sa aspoň ich deťom podarilo uskutočniť to jediné a veľké, čo sa nepodarilo dosiahnuť a uskutočniť im samotným. Nie, nejde tu o veci hmotné , ku ktorým to všetko nakoniec skĺzne a pri ktorých to napokon všetko skončí. V tomto podvedomom, samým sebou nepriznanom prianí mnohého rodiča je skrytá túžba, aby sa aspoň ich deťom podarilo nájsť, pochopiť a naplniť skutočný zmysel ľudského bytia. Je to však niečo iba slabo tušené a ťažko pomenovateľné, čo nakoniec skĺzne len do toho vonkajšieho, fyzického a viditeľného. Do riešenia otázok hmotného zabezpečenia svojich detí, ich dobrého vzdelania, vhodnej práce a vhodného životného partnera. A vo víre života, naplneného uspokojovaním obrovského množstva hmotných potrieb zrazu nečakane nadíde čas, keď už ich deti majú svoje vlastné deti. A oná začarovaná reťaz fatálnej nevedomosti o poznaní a naplňovaní zmyslu ľudského bytia pokračuje ďalej bez toho, že by sa našiel niekto, kto by ju dokázal preťať. Aký je teda zmysel ľudského bytia? V čom spočíva? Jeho pochopenie sa skrýva v poznaní, že človek je bytosťou duchovnou. Z ríše ducha vstúpil do hmotnosti, aby sa napokon do ríše ducha vrátil nazad. Do hmotnosti vstúpil nevedomý a neznalý a naspäť sa má vrátiť plne vedomý a znalý. Návrat späť je úlohou každého človeka a skutočným zmyslom jeho bytia. Je ním opätovný návrat do ríše ducha, podmienený jeho primeranou zrelosťou a ľudskou veľkosťou. Hmotnosť, v ktorej sa človek nachádza je teda akousi školou, ktorá slúži na to, aby v rôznych životných situáciach zbieral skúsenosti prostredníctvom vlastného prežívania a tak postupne duchovne dozrieval. Dozrieval v osobnosť vysokého ľudského, morálneho a mravného rozmeru, ktorá spĺňa kritéria vstupu do ríše ducha. Tam totiž môžu vstúpiť a vrátiť sa nazad iba tí, ktorí spĺňajú tie najvyššie kritériá. Kritériá čistoty a ušľachtilosti, kritéria spravodlivosti, ľudskosti, čestnosti a dobroty srdca. Jedine pred takýmito ľuďmi sa otvorí brána, umožňujúca im vstup do večnej nádhery ríše ducha. Jej krása sa nedá porovnať s ničím, čo sa nachádza tu na zemi. Pred človekom, ktorý však vyššie spomínané kritériá vo svojom živote nenaplňuje zostáva brána ríše ducha zatvorená a to až dovtedy, kým aj on duchovne nedozreje. To znamená, že až dovtedy bude musieť žiť v hmotnom svete, aby sa v ňom učil, prežíval poznával a dozrieval. Aby v ňom nadobudol požadovanú ľudskú veľkosť. Čas k tomu je však vymedzený! Vymedzený trvaním hmotného sveta, pretože všetko hmotné raz vzniklo a preto raz musí aj zaniknúť. Raz teda celkom určite zanikne aj naša slnečná sústava i celý náš okolitý vesmír, ale i oblasť jemnejšej hmotnosti, kam odchádzajú duše ľudí po fyzickej smrti. Škola života totiž pokračuje aj v tejto jemnejšej rovine bytia. Aj tu pokračuje príprava človeka na jeho vstup do ríše ducha. Aj tu pokračuje jeho ďalšie dozrievanie tak, aby sa stal schopným splniť požadované kritériá pre vstup do duchovnej ríše. Úlohou každého človeka je zodpovedne na sebe pracovať a stihnúť správnym spôsobom dozrieť dovtedy, kým trvá hmotný svet. Ak by to totiž z nejakých dôvodov nestihol, ak by sa nedokázal včas odpútať od hmotnosti a vstúpiť do bezpečia ríše ducha, museli by ho rozomlieť mlyny rozkladu hmotného sveta, v ktorom by zostal uväznený. Zmyslom života každého človeka na tejto zemi je stať sa natoľko zrelým, aby raz mohol vstúpiť do večnej ríše ducha! Všetko ostatné je len prostriedkom k tomuto účelu! Celý náš život na zemi je len prostriedkom k tomuto účelu. Na to nikdy nezabúdajme! Človek môže usilovať o svoje finančné zabezpečenie, o svoje vzdelanie, môže sa realizovať vo svojej práci a môže mať mnoho záujmov. Môže mať rodinu i deti a mnoho ďalších vecí, avšak vždy by si mal byť vedomý toho, že na nijakú z týchto vecí sa nesmie pripútať tak, aby sa stala zmyslom jeho života. Aby ho úplne pohltila! Vždy a za každej situácie si musí byť vedomý skutočného zmyslu svojho bytia, ktorým je duchovné dozrievanie. Ktorým je nadobúdanie spôsobilosti dosiahnuť kvalitou svojho života kritérií, oprávňujúcich ho k vstupu do ríše ducha. Ak máme hovoriť o kritériách, ktoré musí človek splniť, ak máme hovoriť o tom, aký musí byť a ako má jednať, aby mu to mohlo byť umožnené, všetko, čo v tomto smere potrebujeme vedieť nám veľmi jednoducho a jasne pomenoval už Mojžiš vo svojom desatore a po ňom Kristus vo svojom učení. Ak sa budeme vytrvalo snažiť takýmto spôsobom myslieť, cítiť, hovoriť a jednať, potom budeme kráčať svojim životom správne. Potom budeme napĺňať jeho skutočný zmysel. Potom budeme duchovne dozrievať tak, až sa napokon staneme zrelou ľudskou osobnosťou, ktorá môže vstúpiť do ríše ducha, pretože splnila všetky k tomu požadované kritériá. Toto je zmyslom ľudského bytia! Toto má dosiahnuť každý človek a o toto má usilovať. Týmto snažením naplní nie len zmysel vlastného bytia, ale zároveň tým dá i iný, omnoho vyšší a ušľachtilejší rozmer všetkému okolo seba. Svojim vzťahom k ľuďom, k rodine, k spoločnosti, k zamestnaniu, k prírode, ale i k peniazom a k majetkom. Toto je oná nevedomá túžba, ktorú nesú v sebe všetky generácie. Podvedome tušená túžba po uskutočnení pravého človečenstva, pred ktorým sa otvára brána raja! V tomto spočíva oná skrytá, nevedomá a nenaplnená túžba mnohých rodičov, ktorí v neurčitom tušení dúfajú, že práve ich deti budú tými, ktorým sa to podarí. Že práve ich deťom sa podarí zlomiť generačnú kliatbu nedôstojnej nevedomosti o zmysle a naplnení vlastného bytia. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Sun, 24 Nov 2013 13:00:20 GMT Otupenosť más! [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|173|Smutna-nevedomost-o-zmysle-zivota.html Úvodom si prečítajte názor herca Martina Hubu na výšku duševnej úrovne našej spoločnosti, ktorý je úryvkom jedného jeho mediálne zverejneného rozhovoru: Otázka: Žijeme v dobe, keď sú hodnoty utláčané do úzadia. Žijeme rýchlo a povrchne. Stíhate vnímať aj tento reálny život? Odpoveď: Ak ma v poslednom čase niečo desí, tak je to presne toto, čo sa na nás valí. Dnešné pomery znižujú kvalitu spoločenského povedomia a ľudia hlúpnu. Oveľa menej kvalitne uvažujú. Zaoberajú sa len hĺbkou bezduchých seriálov, kde je jediný problém kto s kým. V týchto súradniciach dnes ľudia uvažujú masívne. Seriálov je veľa a ľudia sa stali od nich závislí. Je len malé percento, čo túto malosť „prekuklo“ a odmieta ju. Považujem to za zvrhlosť od ľudí, čo na to majú dosah. Je to totiž o tom, že s neuvažujúcimi ľuďmi sa ľahšie manipuluje. Takého človeka ľahšie nahovoríte na pôžičku, presvedčíte ho, čo všetko si môže dovoliť. Táto manipulácia je nebezpečná, pretože raz narazíme na stenu a ľudia budú nepripravení na ťažký život. Nehovorím, že teraz sa žije ľahko. Len chcem poukázať na to, že dnes mnohí žijú vo virtuálnej skutočnosti a desí ma, že toto ohlupovanie toľkí tak radi prijali. Otázka: Ale našťastie sú tu ešte tvorcovia, ktorým ide o skutočné umenie s hodnotným posolstvom... Odpoveď: ...ktorí sú na smiech. Uvažovanie spoločnosti vás „odstredí“. Väčšine je dobre tak, ako je, nepotrebujú viac. Každého, kto im chce ponúknuť niečo náročnejšie, vyhodia. Toľko teda Martin Huba. Áno, žiaľ presne takáto je situácia a my sa na ňu skúsme pozrieť ešte detailnejšie a hlbšie. Celkom otvorene a bez toho, že by sme mali potrebu dávať si servítku pred ústa. Masy, čiže väčšina populácie nikdy nemala potrebu po niečom hlbšom a hodnotnejšom. Väčšine úplne postačuje tá najnižšia prízemnosť bytia, nie príliš odlišujúca sa zvieraťa. Spokojne si žijú vo svojom malom svete všedných, banálnych, ale pre nich tak veľmi dôležitých starostí a radostí bez toho, že by v sebe pocítili túžbu po niečom hodnotnejšom, vyššom, vznešenejšom a ušľachtilejšom. Výšku hodnoty každého človeka však určuje výška hodnôt, o ktoré sa usiluje! Hodnôt, po ktorých túži a za ktorými ide! To, aký má človek hodnotový systém hovorí o výške jeho vlastnej hodnoty! No a posvätnou povinnosťou každej ľudskej bytosti je mať pred sebou iba tie najvyššie hodnoty, aké vôbec jestvujú. Lebo len úsilie o dosiahnutie takýchto hodnôt má schopnosť dať životu človeka skutočnú hodnotu! Má schopnosť učiniť ho skutočne plnohodnotným! Spravodlivosť, čestnosť, čistota, ušľachtilosť, dobro, ľudskosť, túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a túžba po pochopení zmyslu vlastného bytia - toto sú tie vysoké hodnoty, ku ktorým by malo byť zamerané úsilie každého človeka. Ak by tomu tak bolo, svet by bol už dávno plný hodnotných ľudí. Na základe svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť by dosahovali vysokej morálnej úrovne a ich túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a po pochopení zmyslu vlastného bytia by v nich prebudila, stimulovala a plne rozvinula schopnosť samostatného myslenia. Toho dôsledkom by bola vysoko morálne a mravne stojaca ľudská osobnosť, schopná samostatne myslieť a uvažovať. Aká však je a žiaľ vždy v doterajšej histórii bola na tejto zemi realita? Tou realitou boli ľudia, boli široké masy ľudí, na míle vzdialené od ideálu spomínaného vyššie. Boli to ľudia, ktorí nie sú a nikdy neboli ľuďmi vysokých morálnych a mravných hodnôt. Ľudia, ktorí nikdy netúžili po poznaní pravdy o zákonitostiach života, či po pochopení zmyslu vlastného bytia. Ľudia, ktorí o týchto veciach nikdy vážne neuvažovali a vnútorne sa nimi nikdy vážne nezaoberali. Preto je ich myseľ lenivá a plytká. Mľandravá a neschopná námahy. Pohybujúca sa vždy iba v plytkých vodách banálnosti života, bez túžby vyplávať už raz konečne na šíre, otvorené, voľné more. Jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť! Toto bolo vždy cieľom väčšiny ľudí na zemi. Všetko, čo človek robí a to i vrátane človeka súčasného má buď priamy, alebo nepriamy vzťah k týmto štyrom základným kategóriám ľudskej činnosti. Oni predstavujú absolútne celý ich duševný obor. Len jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť. Túto skutočnosť si ale všimli mnohí takzvaní šikovní, ctižiadostiví a podnikaví. Pochopili, že ak sa bude týmto elementárnym tendenciám ľudí vychádzať v ústrety, dá sa na tom dobre zarobiť a výborne z toho profitovať. A ako sa patrí to aj využili a stále využívajú. Tak vznikli celé odvetvia priemyslu a kultúry, profitujúce z nadbiehania duševnej malosti a nízkosti ľudí, pričom tajomstvo úspechu spočíva v tom, že sa nízka hranica duševného rozsahu väčšiny nikdy neprekračuje. Smerom nadol od tejto hranice to môže ísť akokoľvek hlboko. Hĺbka a nízkosť nikdy nevadila a nevadí. Vadí a na prekážku je iba to, čo onú nízku hranicou duševného obzoru väčšiny nejako prekračuje. To sa stáva neprijateľným a neakceptovateľným. V poznaní tejto zákonitosti spočíva úspech! Úspech kníh, filmov, piesní, internetových stránok, novín, časopisov, počítačových hier, krčiem, herní, zábav a ešte mnohých iných vecí. Úspech spočíva v nízkosti! Úspech je v rešpektovaní nízkosti a malosti! Je v nadbiehaní nízkosti a malosti! Tak to ľudia chcú a tak je im to preto dávané. Ponuka zodpovedá dopytu! Ľudstvo sa topí vo vlastnej nízkosti! Blažene sa v nej prevaľuje ako prasa v bahne. Väčšine to vyhovuje a sú spokojní. Majú čo chcú. Že takéto niečo je pod úrovňou človeka ich netrápi. A preto tí nemnohí, ktorých to trápi a ktorí vyčnievajú z radu pretože túžia po niečom hodnotnejšom sú väčšinou nepochopení. Tí, ktorí chcú svojim úsilím o vysoké hodnoty naplniť pravú veľkosť svojho človečenstva sú tomuto svetu cudzorodými. Ba mnohokrát sú dokonca považovaní za rušiteľov všeobecnej harmónie a zhody. Väčšina ich jednoducho nedokáže pochopiť. Preto sa nečítajú skutočne dobré knihy a nepočúva skutočne dobrá hudba. Preto naozaj dobré filmy nikdy nezaznamenávajú masový úspech, ale možno ich vidieť iba vo filmových kluboch. Preto sú hodnotné stránky na internete omnoho menej navštevované ako tie bez hodnoty a tak ďalej a tak ďalej. Na zemi je to jednoducho takto! A o tom, že je to práve takto hovoril už Kristus vo svojom podobenstve o dvoch cestách. O ceste širokej, po ktorej kráča väčšina, avšak práve táto široká cesta je cestou do záhuby a o ceste úzkej, ktorú nachádzajú iba nemnohí, avšak jedine ona je cestou do života. Do skutočného života plnohodnotnej ľudskej bytosti, ktorá dokázala dať vlastnému životu pravú hodnotu prostredníctvom svojho úsilia o pravé a skutočné hodnoty. Prostredníctvom svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť, prostredníctvom svojej túžby po poznaní pravdy o zákonitostiach života, ako i svojou túžbou po pochopení zmyslu vlastného bytia. Ak človek chce byť človekom, musí sa k tomu schopiť! Ak to nedokáže a pohodlne sa prispôsobí len oným nízkym, živočíšnym cieľom, len onému nízkemu, plytkému, nenáročnému a lenivému štandardu myslenia, vzdiali sa od toho, čo ešte možno považovať za človeka. Stane sa iba živočíchom, navonok sa na človeka podobajúcim. Živočíchom, sebaisto kráčajúcim po širokej, vydláždenej ceste úpadku ľudskosti. Po širokej a vydláždenej ceste, smerujúcej k absolútnej deštrukcii jeho osobnosti. To je ono zatratenie, o ktorom hovoril Kristus. Je to záhuba bytosti, ktorej existencia nemá už nijaký zmysel, pretože sa vzdialila do napĺňania veľkosti svojej podstaty. Pretože sa spreneverila veľkosti vlastného človečenstva. Čo napríklad vy samotní urobíte s vecami, ktoré už nepotrebujete? Vyhodíte ich! Zbavíte sa ich! A tak isto sa i toto stvorenie nakoniec zbaví takýchto živočíchov, podobajúcich sa na človeka. Zbaví sa bytostí, ktorým bolo vždy zaťažko schopiť sa k realizovaniu a naplneniu svojej vlastnej ľudskej veľkosti. Široká cesta más s ich pseudokultúrou, názormi, spôsobom myslenia a trávenia voľného času, s ich duševným obzorom, plytkými a nízkymi hodnotami je cestou do zatratenia. Je len prejavom pohodlnosti myslenia, ak niekto dúfa, že má pravdu a musí ísť správne, keď tak ako on ide väčšina a keď tomu, čomu verí on verí väčšina. To je ale zásadný omyl, pretože len nemnohí, čiže tí, ktorí dokážu prekročiť hranicu všeobecnej duševnej malosti sú tými, ktorí môžu nájsť onú úzku cestu do života. Ku ktorým z nich chceš človeče patriť ty? http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Fri, 01 Nov 2013 14:10:23 GMT Ako myšlienky určujú náš osud [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|171|Otupenost-mas------.html Málokto dokáže pripustiť, že by myslenie, že by spôsob nášho myslenia mohol mať nejaký zásadný vplyv na formovanie nášho budúceho osudu. Ale opak je pravdou! Pozrime sa na konkrétnu situáciu zo školského prostredia, v ktorej sa to mimoriadne nápadne prejavuje. Pri maturitných, alebo hocijakých iných skúškach zásadného významu sa totiž často stáva, že dobrí žiaci si vytiahnu práve tú otázku, ktorú nevedia, kým zase tí menej snaživí práve tú jedinú otázku, ktorú ovládajú. Nie je to náhoda, ale je za tým určitá zákonitosť. Pozrime sa na dvoch študentov, ktorí sa majú v rámci jedného maturitného predmetu naučiť sto otázok. Snaživý študent ich deväťdesiatosem perfektne ovláda a iba dve z nich sa naučiť nestihol. U menej snaživých študentov býva tento pomer obrátený. Oni dobre ovládajú iba dve otázky. Avšak keď dôjde k lámaniu chleba, ten snaživý si zvyčajne vytiahne otázku, ktorú nevie, kým ten menej snaživý otázku, ktorú vie. Prečo je tomu tak? Lebo obaja na ne intenzívne mysleli! Jeden však so strachom a úzkosťou, pretože ich nevie a druhý s nádejou, lebo iba tieto vie. Ten prvý na ne myslel v strachu, čiže negatívnym spôsobom a ten druhý v nádeji, čiže spôsobom pozitívnym. A keďže obaja na ne mysleli rovnako intenzívne, ich intenzívne myslenie im obom prinieslo splnenie. Ibaže jednému spôsobom negatívnym a druhému spôsobom pozitívnym, to znamená presne podľa druhu ich myslenia. No a táto zákonitosť platí nie len v školskom prostredí, ale aj v každodennom živote. Na čo človek intenzívne myslí, po čom túži a na čo sa vnútorne zameriava, to napokon aj dosiahne. Ak sú teda naše myšlienky silne, dlhodobo a intenzívne zameriavané k určitému cieľu, tento cieľ dosiahneme! Musia to však byť naozaj myšlienky intenzívne, pretože tie prchavé, plytké a nestále nemajú zodpovedajúcu formotvornú silu. Utajované poznanie o skrytej sile ľudského myslenia, prostredníctvom ktorej je človek schopný vedome formovať svoj budúci osud začalo prenikať do povedomia spoločnosti knižnými titulmi typu: ako sa stať bohatým, úspešným alebo slávnym. Píše sa v nich o tom, že intenzívne myšlienkové snaženie celkom určitým smerom prináša vždy svoje ovocie. Táto zákonitosť naozaj funguje, ale pozor! Skrýva sa v nej i veľké nebezpečenstvo, o ktorom sa už zväčša nevraví. Veľké nebezpečenstvo, spočívajúce v nesprávnom použití sily myslenia. Opäť si uveďme príklad: Mladá žena je presvedčená o tom, že šťastný život je možné prežiť iba v bohatstve a preto túži po bohatom ženíchovi. Týmto smerom každodenne upína svoje túžby. Jej silné chcenie a intenzívne myslenie ju postupne začínajú privádzať k mužom, ktorí môžu splniť jej prianie. Za jedného z nich sa napokon aj vydá. Až v manželstve však začína zisťovať, čo je to vlastne za človeka, pretože pred tým tomu nevenovala veľkú pozornosť, nakoľko jej najrozhodujúcejším kritériom bolo bohatstvo. Zrazu však zisťuje, že si vzala človeka panovačného a arogantného. Človeka zvyknutého rozkazovať, ktorému sa každý podriaďuje. Všetko musí byť tak, ako chce on. A mladá žena, ktorej sa splnilo jej životné prianie vydať sa za bohatého muža začína spoznávať, že jej to šťastie neprináša. Že síce žije v dostatku, ale v neslobode, ako vtáčik v zlatej klietke. A mreže klietky ju tiesnia, ponižujú a zamedzujú jej slobodnému rozletu. Na tomto príklade je vidieť, že hoci žena využila sily myslenia k dosiahnutiu určitého cieľa, ktorý považovala za to najlepšie pre seba, šťastie jej to neprinieslo. A práve v tejto skutočnosti sa skrýva zrada všetkých kníh typu: ako sa stať bohatým, úspešným a slávnym. Na jednej strane je totiž pravdou, že človek môže prostredníctvom sily vlastného myslenia zameraného na určitý cieľ dosiahnuť čo chce, ale na druhej strane mu to vôbec nezaručuje, že po dosiahnutí svojho cieľa bude naozaj šťastným, spokojným a vnútorne naplneným. Čo má teda človek vlastne chcieť a ktorým smerom má zamerať svoje myslenie, aby mohol byť skutočne šťastným? Veľký Učiteľ, ktorý veľmi dobre vedel o sile ľudského myslenia nám jasne ukázal, kam máme svoje myslenie nasmerovať. Ukázal nám, čo máme chcieť a o čo máme vnútorne usilovať, aby sme mohli byť skutočne šťastnými. Veľký Učiteľ hovoril: Usilujte o kráľovstvo nebeské a všetko ostatné sa vám pridá. Usilujte o hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné dostanete navyše. Znamená to, že rovnako intenzívne, ako dnes ľudia usilujú o peniaze, postavenie, majetky, slávu, úspech, moc a pôžitky treba usilovať o čestnosť, ušľachtilosť, čistotu, láskavosť a spravodlivosť, ktoré sú hodnotami kráľovstva nebeského. Lebo peniaze, postavenie, sláva, moc majetok, úspech a pôžitky nie vždy prinesú, alebo lepšie povedané, nikdy neprinesú to skutočné a trvalé naplnenie, šťastie a mier. Avšak úsilie o ušľachtilosť, čestnosť, láskavosť a spravodlivosť prinesú človeku šťastie, radosť a mier vždy! A nie len to! I všetko ostatné, to hmotné, čo nevyhnutne potrebuje sa mu ešte navyše pridá, aby mohol prežiť ľudsky dôstojný život na tejto zemi. Zjednodušene povedané: Ak túžime po dobrom aute a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí. Ak túžime po bohatstve a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí. A takto je to so slávou, majetkom, úspechom a pôžitkami. Môžeme ich dosiahnuť, keď budeme veľmi chcieť, ale šťastie nám to priniesť nemusí. Ak sa ale túžime stať čistým, ušľachtilým, láskavým a spravodlivým človekom tiež to dosiahneme! Potom sa však šťastnými staneme celkom zaručene! Toto je totiž jediná cesta, vedúca k skutočnému, pravému šťastiu, radosti a naplneniu. V ľudskom myslení sa skrýva nesmierna sila. Jej prostredníctvom je nám možné dosiahnuť čo len chceme. Človek však má chcieť to najvyššie, najvznešenejšie a najušľachtilejšie, čo vôbec jestvuje! A ak to bude naozaj chcieť, dosiahne to! Dosiahne spojenia so Svetlom, ktoré svojim jasom prežiari vlákna jeho osudu a ďalší život takéhoto človeka bude cestou šťastia, radosti mieru a plnosti bytia. Tak, ako je človek schopný svojou intenzívnou myšlienkovou túžbou ovplyvniť, alebo lepšie povedané doslova určiť výber maturitnej otázky, ako to bolo spomenuté na začiatku, úplne rovnako je pri intenzívnej vnútornej túžbe a snahe schopný dosiahnuť spojenia so Svetlom Najvyššieho. Človek toho schopný je! Ale chce to? Neuspokojuje sa vo svojich túžbach s ďaleko menej hodnotnými cieľmi? S cieľmi, ktoré síce taktiež môže dosiahnuť a aj ich dosahuje, avšak druhoradosť a malosť týchto cieľov a s nimi spojené vnútorné nenaplnenie sa nedá ani len porovnať so šťastím, plynúcim z tých najvyšších cností a ideálov, ktoré by mohol dosiahnuť, keby ich dosiahnuť chcel. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Mon, 07 Oct 2013 17:40:50 GMT Boh vo mne a já v Bohu [Pavlína] http://www.bibliaaty.sk/blog|167|Ako-myslienky-urcuju-nas-osud.html ja som mala včera veľmi dobrý deň, musím to napísať šla som večer do práce a neprišiel autobus čakala som do 21:45 (to som mala byť už v práci) no a čo sa nestalo paní, čo tiež čakala na zastávke zavolala synovi nech ju vezme autom a mňa tiež vzali, tá paní robí vo vedľajšej fabrike potom sa syn v auto pýtal: a vy sa poznáte? a my že :vôbec nie táto udalosť mi dala vieru v dobrých ľudí a tiež mi Boh ukázal aký je úžasný >na zastávke bola paní, čo išla večer o desiatej tam kde ja - to sa môže stať >tá pani mala doma syna a auto - nie často, ale tiež sa to stáva >úplne cudzí človek sa rozhodol, že mi pomôže - tak to nie je náhoda, to je zázrak ráno keď som končila smenu ma neprišla vystriedať denná smena, zostala som teda trochu dlhšie v a zmeškala som autobus domov a tak som dlho čakala na ďalší - sama, pri východe slnka jasné, že som sa modlila a toto ma napadlo: nemám nijakú extra hodnotu ako telo, takých sa tu po zemi pohybuje miliardy a tisíc miliárd už zomrelo ( totiž v práci ma "oťukávajú"a ja neviem sa presadiť, nie som hlúpa jednoducho to nejde) ale mám inú hodnotu a tá je na nezaplatenie a to že som súčasťou Boha a bije sa to vo mne> mám tendenciu žiť podľa tela, ale duch ma ťahá opačným smerom toto mi dnes ráno došlo pretože z Boha vzišiel celý svet som súčasťou celého sveta, som súčasťou oblohy a jazier, stromov a kvetín aj motýľou toto všetko Bohu patrí a ja mu patrím Boh ma pozná, ale ja sama seba niekedy nepoznám koľký z tých miliárd čo sú, boli a budú majú Ducha Svätého a sú súčasťou všemocného??? Gal 2,20 ale žije vo mne Kristus Sat, 28 Sep 2013 11:17:01 GMT Čo sa zdá byť skoro neuveriteľné... [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|170|Boh-vo-mne-a-ja-v-Bohu.html Za čias Hitlera mnohí Nemci nechceli uveriť tomu, čo sa deje v koncentračných táboroch. A neraz ani vtedy, ak im o tom niekto otvorene povedal, pretože jednoducho nedokázali pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. No a rovnako aj dnes nechce väčšina ľudí uveriť, že nás systematický postrekujú jedovatým chemickým kokteilom z vysoko letiacich prúdových lietadiel. Odborný názov tohto fenoménu je chemtralis. Ak si slovo chemtralis zadáte do vyhľadávača, nájdete množstvo materiálov. Väčšina ľudí však tomu aj tak neverí, pretože jednoducho nedokážu pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. Avšak žiaľ, predsa len existuje určitá zvrátená obludnosť snáh istej skupiny ľudí, bežnému človeku nepochopiteľná. A fenomén chemtralis je jedným z jej prejavov. Skúste sa niekedy pozrieť na oblohu, keď letí prúdové lietadlo. Ak sa za ním stopa výfukových plynov rýchlo stráca je to v poriadku. Ak však nemizne, ide o chemtralis, čiže aerosolový chemický postrek. Keď budete stopu dlhšie pozorovať uvidíte, ako sa postupne rozplýva a rozširuje, až sa z nej vytvorí umelá, chemtralisová oblačnosť. Táto chemická zmes obsahuje okrem iných látok predovšetkým bárium a aluminiový prášok, ktoré sú zdraviu človeka škodlivé a prekračujúc všetky prípustné hranice kontaminujú celú prírodu. Oficiálne miesta pripúšťajú prijateľnosť chemtralis, alebo takzvaného geoinžinierstva pod zámienkou eliminovania globálneho otepľovania. Účelom intenzívneho a systematického postreku má byť eliminácia skleníkových plynov. Negatívny dosah na zdravie ľudí i na celú prírodu je však obrovský, ďalekosiahly a nevypočitateľný. A ešte navyše zostáva veľkou nezodpovedanou otázkou, čo je postrekom v skutočnosti sledované, pretože je snahou oficiálnych miest tento fenomén všemožným spôsobom utajovať a ak to nie je možné, tak aspoň spochybniť. V neoficiálnych kruhoch sa o skutočnom účele chemtralis hovorí ako o snahe eliminovať počet obyvateľstva na prijateľnú mieru, alebo ako o projekte farmaceutických firiem, ktoré si takýmto spôsobom vyrábajú svojich zákazníkov, či o celoplošnom očkovaní. Na internete sa nachádza naozaj dosť materiálov, aby si mohol každý urobiť svoju vlastnú mienku. Pozrite sa napríklad na toto video. Netreba si ho ani pustiť, stačí sa iba pozorne zahľadieť na oblak chemického postreku, ktorý za sebou zanecháva lietadlo na obrázku. Štruktúra oblaku sa sformovala do podoby umrlčých lebiek! Je viac ako symbolické! Pozrite sa na to a posúďte sami. Ide o prvé video odspodu a nájdete ho na tomto linku: http://svetlykruh.webnode.cz/news/dalsi-pohledy-na-chemtrails-o-nic-mene-znepokojujici-/ Umrlčie lebky! Umrlčie lebky na uniformách kománd SS a umrlčie lebky, skryté vo výparoch splodín chemtralis. V jednom aj v druhom prípad ide o niečo tak obludného, že je tomu až ťažko uveriť. Avšak práve preto, že ľudia neveria, práve preto, že dôsledne neskúmajú, preto, že sú ľahostajní a povrchní, preto, že sa starajú iba sami o seba a o svoje vlastné dobro, práve preto sa mohli sily zla v tridsiatich rokoch minulého storočia dostať v Nemecku k moci a nakoniec strhnúť celý svet do nešťastia. A dnes tomu nie je inak! Aj dnes pre povrchnosť a ľahostajnosť ľudí, pre ich konzumizmus a nízky osobný egoizmus hľadiaci iba na svoj vlastný prospech, pre nechuť usilovať o dobro, ušľachtilosť a spravodlivosť, pre ich prázdne hmotárstvo a nezáujem o vyššie a vznešenejšie ideály, pre toto všetko sa i dnes začína rozmáhať zlo, mocnejúc až do obludnosti a strhávajúc celý svet do nešťastia. Lebo za hrôzami toho, čo sa dialo kedysi vo fašistickom Nemecku stáli neviditeľné sily Zla, ktoré sa mohli vo svojom zničujúcom úsilí na zemi naplno prejaviť len preto, lebo sa im pre ľudskú ľahostajnosť nikto nepostavil na odpor. Lebo úsilie o dobro v ľuďoch nebolo tak silné, aby mohlo efektívne čeliť zlu a zastaviť ho. A preto Zlo ovládlo svet. A dnes je tomu rovnako! Sily Zla začínajú systematicky realizovať svoje, až nepochopiteľným spôsobom zvrátené snahy o ovládnutie a zotročenie ľudstva. A môžu v nich úspešne napredovať len preto, lebo medzi ľuďmi chýba vážne, vedomé úsilie o dobro, alebo je ho len veľmi málo. Preto, lebo ľudia neusilujú o ušľachtilosť, spravodlivosť a vysoké duchovné ideály. Pretože nechcú byť v prvom rade dobrými, čestnými, čistými a ušľachtilými ľuďmi, čím by už len svojou vlastnou existenciou, svojim myslením a konaním kotvili Svetlo na zemi. Lebo ak vedome a vážne usilujeme o dobro, spájame sa so silami Dobra a Svetla a svojim snažením privádzame tieto sily na zem, aby všetko okolo nás pozdvihovali, budovali a harmonizovali. Ak totiž niekde svieti svetlo a toho svetla je veľa, tma a temnota nemajú nijakú šancu. Musia jednoducho ustúpiť. Sily Zla a Temnoty, usilujúce o podrobenie, ovládanie a zničenie sa môžu na zemi rozpínať iba vtedy, keď ľuďom chýba snaha o dobro, česť, ušľachtilosť a spravodlivosť, pretože jedine aktívna snaha o dobro môže človeka uchrániť od zla. Ak takejto snahy niet, potom onen druhý pól, čiže sily Temnoty a Zla všetko postupne infiltrujú a nakoniec ovládnu a zhltnú i všetkých lenivých a ľahkomyseľných, ktorým chýbala aktívna a vedomá snaha o dobro. Preto sa človek, ktorý neusiluje k dobru stáva korisťou zla. On totiž zlo v podstate schvaľuje, pretože mu prenecháva voľné pole pôsobnosti a nestavia sa mu na odpor svojim osobným úsilím o konanie dobra. A práve pre túto nechuť k dobru sa na zemi rozmáha zlo. Preto tu svojho času spôsobil toľko nešťastia fašizmus a preto zlo vo svojej zvrátenej obludnosti opäť dvíha hlavu a to okrem iného i prostredníctvom fenoménu chemtralis. Človek ale nie je voči tomu bezmocný. Môže a má sa postaviť zlu a to predovšetkým silou svojho vlastného príklonu k dobru. Tým bude svojim bytím kotviť na zemi Svetlo a toto Svetlo bude zatláčať Temnotu a Zlo. Človeče spamätaj sa preto zo svojej ľahostajnosti! Začni konečne vážne usilovať o dobro, aby si tým zamedzil doposiaľ voľnému šíreniu zla, ktoré ťa chce ovládnuť, podmaniť, zotročiť a podľa svojej ľubovôle napokon aj zničiť. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Thu, 19 Sep 2013 15:57:44 GMT Čo nám chce povedať choroba? [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|169|Co-sa-zda-byt-skoro-neuveritelne.html Človek netuší, ako nesmierne inteligentne je utvorený svet v ktorom žije. A jedným z prejavov tejto neuveriteľnej inteligencie je choroba. Choroba, ako ten najpoctivejší, najpravdivejší a najpresnejší ukazovateľ nášho odklonu od stavu harmónie, ktorý je požiadavkou univerza. Vnútorný, citový a myšlienkový život človeka je zákonitosťami univerza podriadený nevyhnutnosti zachovávania určitého, chceného stavu harmónie. Zachovávanie tejto harmónie sa potom na fyzickej úrovni tela prejavuje ako zdravie. Ak však vo vnútornej, duševnej, citovej a myšlienkovej rovine dôjde k vybočeniu zo stavu harmónie a toto vybočenie trvá dlhšiu dobu, v telesnej rovine sa časom nevyhnutne prejaví ako choroba. Vybočenie z požadovaného stavu vnútornej harmónie sa teda prejavuje disharmóniou fyzického tela, ktorú nazývame chorobou. Každá jednotlivá choroba je dokonalou signalizáciu toho, v čom konkrétne sme požadovaný stav harmónie dlhodobo prekračovali. Choroba je našim najlepším priateľom, ktorý nás úprimne a pravdivo upozorňuje, v čom stojíme nesprávne, i keď to neraz býva upozornenie prísne a bolestné. Ak ho však príjmeme, ak sa ho vynasnažíme pochopiť a napokon aj vnútorne, duševne zrealizovať, čiže zmeniť sa lepšiemu, nastolíme opäť chcenú harmóniu, na základe ktorej sa choroba ako ukazovateľ disharmónie stane bezpredmetnou. Predstavme si napríklad dva extrémy: na jednej strane nadmerný pohyb a na druhej strane nedostatok pohybu. Harmónia, čiže to pravé a správne sa nachádza presne uprostred. Je to presný stred medzi aktivitou a pasivitou. Ak človek vybočí k nejakému extrému, trebárs k nadmernej aktivite a v tomto extréme dlhodobo zotrváva, príde časom choroba presne takého druhu, aby vytvorila určité protizávažie voči disharmónii nadmernej aktivity a prinútila človeka k zmierneniu tempa. Aby ho jednoducho postupne donútila korigovať extrém a priviedla ho k harmónii stredu, čiže k presnej rovnováhe medzi aktivitou a pasivitou. Takto inteligentne pôsobí choroba. Človek by mal načúvať jej hlasu a nechať sa pochopením jej príznakov a samozrejme zjednaním nápravy priviesť k požadovanej harmónii. A teraz buďme úplne konkrétni a povedzme si, čo nám o našej odchýlke od univerzom vyžadovaného stavu harmónie hovoria jednotlivé choroby: Nespavosť poukazuje na neschopnosť odpútania sa od hmotného a na nedostatok odovzdanosti. Nadmerná spavosť zase na únik z reality do sveta snov. Bolesti hlavý poukazujú na preťažovanie mozgu nadmernou rozumovosťou, na príliš ambiciózne kombinovanie, na snahu preraziť múr hlavou, na kŕčovité hľadanie najvýhodnejšieho. Takýto dlhotrvajúci stav vedie k nedostatku vitálnej energie v mozgu s následnou mozgovou mŕtvicou. Očné vady: Krátkozrakosť – silná subjektivita a prehnané videnie detailov. Ďalekozrakosť – nevidenie vlastného podielu v tom, čo je v živote pociťované ako negatívne. Nevidenie dôležitosti detailov. Farbosleposť – slepota pre rozmanitosť života. Škúlenie – nevidenie viacrozmernosti problémov. Zápaly spojiviek – zatváranie očí pred konfliktami života. Šedý zákal – nechce vidieť konfliktné situácie, aby ich nemusel riešiť. Zelený zákal – vidí len to, čo vidieť chce. Ušné vady: Hluchota – nechce načúvať iným ľuďom, vlastnému vnútornému hlasu, precenenie svojej činnosti. Hučanie v ušiach – pri vytváraní vlastného názoru nadmerné preberanie názorov iných. Hlasivky – viac hovorí, než by mal. Chrbtica – nedostatok hrdosti a priamosti ducha. Bolesti v krížoch – skutočné, alebo domnelé preťaženie. Nohy: Celková slabosť – pohodlnosť, strata chuti poznávať nové. Kolená – nedostatok pokory a schopnosti učiť sa. Členky – nadmerný, alebo nedostatočný pocit životnej istoty. Bedrové kĺby – pohodlnosť ducha. Kŕčové žily – záľuba v stereotype života. Pľúca – smútok, neradostné prijímanie životnej sily dychom, podvedomá snaha obmedzovať slobodu iných. Astma – chce len prijímať a nevydávať. Nadutosť, snaha o dominanciu, snaha oddeľovať sa od iných, nadmerná štítivosť a čistotnosť. Zuby: Paradentóza – zníženie vôle bojovať so životom, strata sebaistoty. Nechutenstvo – nedostatok radosti zo života, strach zo sexuality. Choroby žalúdka – odmietanie niektorých stránok života, nedostatok odovzdanosti. Slinivka, tenké črevo – existenčné strachy, nadbytok analýzy a kritiky. Zápcha – materiálna pripútanosť snaha hromadiť materiálne. Kolika – snaha zapáčiť sa niekomu za každú cenu, strach zo znepáčenia. Cukrovka – nevďačnosť za sladké stránky života. Nositeľ žne stav nepociťovania telesnej lásky, čo sa prejavuje kyslou povahou. Choroby pečene – nevyrovnanosť duchovného rozlišovania a hodnotenia, rýchle prechádzanie do extrémov, niečoho v živote veľa a niečoho málo, premrštené priania a ideály, Nereálne hodnotenie sveta, nezladenosť svetonázoru. Choroby žlčníka – skrývaný hnev a agresivita. Obličky – porucha ľudského spolunažívania. Nesplynutie so spoločnosťou, porucha komunikácie medzi ľuďmi. Kamene – potlačená agresivita, nerozlišovanie dobrého, zlého, potrebného a nepotrebného. Chorí na obličky nevidia svoju roľu v problémoch s druhými, nevidia seba samých v chybách druhých, nezbavujú sa prežitého. Močový mechúr – človek sa cíti trvalo v tlaku. Menštruačné problémy – potlačovanie ženskej role, ženskosti. Impotencia mužov – nepochopenie a necenenie si ženskosti. Vysoký krvný tlak – obavy z nesplnenia budúcich úloh, chýba pracovná sebadôvera, psychické preťaženie. Nízky krvný tlak – nechuť čeliť životným úlohám, nedostatok sebapresadenia, nedostatok sebavedomia. Ruky – úrazy – znížená schopnosť praktického jednania, zmocňovania sa úloh, ktoré prináša život. Nedostatočná alebo vadná tvorivosť. Ďalej uvádzam už len veľmi stručný prehľad ďalších psychosomatických vzťahov: Krv – životná sila, vitalita. Hrubé črevo – nevedomie, lakomosť. Tenké črevo – spracovanie dojmov, analýza. Krk – strach. Koža – ohraničenie, normy, kontakt. Srdce – schopnosť lásky, emócie. Kosti – pevnosť, plnenie noriem. Žalúdok – pocit, schopnosť prijímania. Ústa – pripravenosť prijímať. Uši – poslušnosť. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Thu, 15 Aug 2013 17:17:56 GMT Nešťastie s názvom meditácia [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|168|Co-nam-chce-povedat-choroba------.html V súčasnosti je veľmi frekventovaným slovo meditácia a spolu s ním i všetky praktiky s týmto pojmom súvisiace. Ide o praktiky, ktorých účelom má byť duchovné pozdvihnutie, transformovanie vedomia, alebo prežívanie spojenia so Stvoriteľom. Žiaľ, vo vzťahu k pojmu meditácia a vo vzťahu k praktikám, ktoré za ňou stoja sa tak v drvivej väčšine vôbec nedeje. Deje sa skôr pravý opak! Namiesto Svetla sa človek spája a viaže s temnotou. Aby sme pochopili, v čom sa skrýva zrada meditácie, porovnajme i ju s tým čo je správne. Porovnajme si ju s modlitbou! Treba ale zvlášť zdôrazniť, že so správnou a skutočnou modlitbou a nie s bezmyšlienkovitým odriekaním nejakých naučených slov, v ktorých niet ani štipky citu. Takýto druh modlenia, iba čisto z povinnosti, to sú len prázdne slová bez obsahu, ktoré sa rozplynú v nič. Je to niečo úplne bezcenného, pretože modlitbu robí modlitbou iba vrúcnosť citu. Správna modlitba spočíva vo vzbĺknutí citu, smerujúceho nahor. Ak sa nás zmocní radosť, alebo hoci aj bolesť, či úzkosť, to všetko sú silné city, ktoré sa nám môžu stať podnetom k skutočnej a pravej modlitbe. Silné city sú ako krídla, ktoré môžu v modlitbe povzniesť nášho ducha k Výšinám, odkiaľ ku nám v spätnom účinku začne prúdiť radosť, pokoj, mier a vyrovnanosť. Modlitba bez citu je ako vták bez krídel. Vták, ktorý nemôže lietať a preto smutne vláči iba po zemi. A to je práve oná, už vyššie spomínaná, povrchná a bezmyšlienkovite odriekavaná modlitba, v ktorej niet citu. Vrúcnosť citu pri modlitbe určuje výšku, do akej sme sa schopní dostať. V najvrúcnejšom cite a pri najsilnejšom citovom prežívaní, akého je človek schopný môže jeho modlitba vzlietnuť až ku stupňom trónu Najvyššieho. Ale vráťme sa späť k problematike meditácie. Kým správna modlitba letí na krídlach citu okamžite prudko nahor, pri meditácii tomu tak zväčša nie je. Meditácii chýba jednoznačnosť ťahu smerom hore. Rozptyľuje sa skôr do šírky, pričom v nej ide o zameriavanie sa buď na samého seba a svoje pocity, koncentrovanie sa na nejaké predmety alebo pojmy a podobne. Pri správnej modlitbe býva cieľom všetkých snáh jednoznačne vždy iba to najvyššie a ten Najvyšší, kým pri meditáciách tento ústredný cieľ chýba a je nahradený cieľmi inými. Ako už bolo povedané, trebárs koncentráciou na niečo, na nejaký bod, na určitú čakru, na nejakú mantru a tak ďalej. K čomu však pri tom dochádza? Okrem hmotnej reality, ktorú človek vníma svojim denným vedomým existuje ešte aj iná, jemnejšia realita, ktorú je možné vnímať v zmenenom stave vedomia. V prirodzenosti zákonov univerza sme ale vo svojom dennom vedomí akoby múrom oddelení od tejto jemnejšej reality. Ak sme dostatočne vnímaví, môžeme samozrejme vycítiť, že niečo takéhoto existuje. Že jednoducho existujú veci medzi nebom a zemou. No a hlavným účelom meditácie, ktorá na rozdiel od správnej modlitby nesmeruje vždy bezpodmienečne nahor je prostredníctvom rôznych mentálnych techník, umelým navodzovaním zmeny vedomia postupne odstrániť ochranný múr denného vedomia a vytvoriť v ňom prienik do onej spomínanej, jemnejšej reality bytia. A to sa podľa druhu citlivosti meditujúceho darí buď rýchlejšie, alebo pomalšie. Ak sa to podarí, a účelom meditácie je aby sa to podarilo, človek začne vnímať, vidieť a prežívať túto inú, jemnejšiu realitu. Veľké nebezpečenstvo sa však skrýva v tom, že nie všetko, čo sa nahádza tam na druhej strane je dobré a čisté. Skôr naopak, pretože okolie našej zeme obklopuje žiaľ zväčša nízkosť, nečistota a zlo, pretože práve toto ľudia preferujú. Či už vo svojich vonkajších vzťahoch medzi sebou, alebo vo svojom skrytom, vnútornom živote. Preto je teda viacej zla a nízkosti aj na druhom brehu v inej, jemnejšej realite bytia v okolí našej zeme, kam odchádzajú duše pozemských ľudí po fyzickej smrti. Pravdepodobnosť, že v týchto úrovniach natrafíte na nízkosť, nečistotu ba až zvrhlosť je omnoho vyššia ako pravdepodobnosť, že tam natrafíte na čistotu, vznešenosť a ušľachtilosť. Správnou modlitbou, ktorá je vždy jednoznačným ťahom smerom nahor sa človek automaticky vyhne všetkým takýmto nebezpečenstvám. Avšak meditácia, prostredníctvom ktorej sme dosiahli priechodu v múre denného vedomia do jemnejšej reality nás priamo a nepripravených vrhá do obrovského nebezpečenstva, pretože vinou spôsobu života a myslenia ľudí sa aj tam, na druhom brehu, nachádza omnoho viac nízkosti a zla, ako ušľachtilosti a dobra. Naivné nadväzovanie spojenia s jemnejšou realitou bytia, ktoré ponúka množstvo meditačných mentálnych techník môže teda človeka nesmierne zaťažiť a spôsobiť mu netušené duchovné škody. Dobrovoľne tým totiž podáva ruku zlému a nečistému, ktoré sa tam nachádza vo zvýšenej miere. Veď nie náhodou sme svojim denným vedomým od od všetkých týchto nebezpečenstiev veľmi dobre chránení. Skutočná, pravá modlitba smerom k Najvyššiemu preletí vysoko ponad tieto nížiny, ktoré netreba vôbec poznať. Ak máme v modlitbe ako cieľ pred sebou iba to najvyššie a toho Najvyššieho, nijaké nebezpečenstvo nám nehrozí. Ak však chce niekto prežiť, zažiť, skúsiť a vidieť, prostredníctvom rôznych meditačných techník a podľahne klamlivým prísľubom duchovného vzostupu, ktorý mu ponúkajú rôzni duchovní majstri, zbytočne sa tým vystavuje kontaktu s nízkym, ktoré sa na neho naviaže a duchovne ho strhne nadol. Človek sa má v prvom rade snažiť žiť čistý a spravodlivý život podľa Zákonov Najvyššieho, čiže podľa Desatora i podľa učenia Krista a prostredníctvom skutočnej modlitby citu je mu daná možnosť nadviazať spojenie so Svetlom Stvoriteľa. To mu dodá istotu poznania existencie Boha a pevné presvedčenie vo víťaznú silu dobra, čistoty, ušľachtilosti a spravodlivosti, ktoré sa bude snažiť presadzovať vo svojom každodennom živote s o to väčšou silou a oduševnením. Toto je správna cesta, pri ktorej človek nepotrebuje poznať nijaké nížiny, ktoré mu s falošným prísľubom duchovného vzostupu zavádzajúco ponúka meditácia. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Thu, 18 Jul 2013 16:51:57 GMT Ľudia stojaci pod zvieraťom [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|165|Nestastie-s-nazvom-meditacia-----.html Človek dneška zaostal za svojim vývojom. Zaostal vo svojom skutočnom vývoji, ktorým ani zďaleka nie je technický pokrok, či úroveň vzdelanosti, ako sa vo všeobecnosti myslí. Znie to neuveriteľne, ale človek dneška, onen prehnane sebavedomý a moderný človek sa vo svojom skutočnom vývoji nachádza pod úrovňou zvieraťa. Pod úrovňou zvierat a ostatného prírodného sveta, ktorý sa na rozdiel od sveta ľudského vyvíjal správne. Boli ste niekdy vo voľnej prírode? Určite áno. Určite ste videli jej krásu, nádheru, sviežosť a prirodzenosť a to v každom čase a v každom ročnom období. Ľudia si chodia do prírody oddýchnuť a pookriať. Pobyt v nej posilňuje, osviežuje a oblažuje. Prečo je tomu tak? Lebo voľná príroda si zachovala a stále zachováva to, čo človek nemá. Lebo každá rastlina, strom, zviera a kameň, lebo lesy, hory, jazerá a vodstvo majú vo svojej čistej, jednoduchej prirodzenosti čisté spojenie s najvyššou Silou, prúdiacou univerzom. A práve táto Sila čistým spôsobom vyžaruje z každej rastliny, stromu a zo všetkého prírodného sveta a ľudí oblažuje a obšťastňuje. Prírodný svet túto najvyššiu Silu jednoducho prijíma, stojí v jej prúdení a čistým spôsobom ju prostredníctvom vlastného bytia a pôsobenia zrkadlí a ďalej odovzdáva navonok. Rastlina je rastlinou, kameň kameňom a zviera zvieraťom. A človek mal byť človekom! Aj človek mal sebou nechať prúdiť túto najvyššiu Silu univerza čistým spôsobom. To by bolo bývalo úplne stačilo. Lebo tak, ako zviera svojim jednoduchým, čistým bytím prijíma najvyššiu Silu, prechádzajúcu univerzom, necháva ju sebou prúdiť a ďalej ju čistým a prirodzeným spôsobom odovzdáva navonok, rovnako aj človek mal vo svojej čistote a prirodzenosti nechať sebou prúdiť túto Silu a svojim bytím i svojou činnosťou ju odovzdávať navonok. Človek mal byť človekom! Veď to je jeho prvoradá úloha! Mal ním byť v čistej a jednoduchej prirodzenosti svojho bytia! Mal byť čisto stojaci v prúdení Sily a rozdávajúci ju čistým spôsobom všade vôkol seba. Človek mal byť v prvom rade človekom v tých najelementárnejších prejavoch vlastnej osobnosti: vo svojom cítení a myslení! V čistote, vznešenosti a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia! Človek mal byť ušľachtilo, čisto a vznešene mysliacim človekom! Človekom, ktorý práve prostredníctvom čistoty a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia necháva sebou prúdiť a necháva zo seba smerom von vyžarovať najvyššiu Silu, prúdiacu univerzom. Človek mal byť človekom! Človekom ušľachtilých citov a myšlienok! K nádhere čistého pôsobenia prírodného sveta by sa tak pridružila i nádhera pôsobenia človeka. Potom by bolo všetko také, aké byť má! Potom by bola nielen rastlina rastlinou, zviera zvieraťom a kameň kameňom, ale i človek skutočne človekom! Potom by bol na zemi raj! Krása ľudstva, krása človeka by sa totiž vyrovnala kráse a nádhere pôsobenia prírody. Dokážete si to predstaviť? Áno, čistota, ušľachtilosť a vznešenosť cítenia a myslenia sú strateným kľúčom k bráne raja. Sú podstatou pravej ľudskej veľkosti. Sú základným kameňom pravého človečenstva. Dnes je však žiaľ všetko úplne inak! Rozhodujúci význam čistej jednoduchosti a prirodzenosti nebol ľuďmi vôbec pochopený a docenený. Veď kto v dnešnej dobe je ešte schopný vôbec pripustiť, že by práve zachovávanie čistoty jeho vlastného cítenia a myslenia mohlo mať nejaký zásadnejší vplyv? Že by v dbaní o čistou cítenia a myslenia mohlo spočívať doslova všetko? Veď mnohým je takéto niečo na smiech. Veď čistota cítenia a myslenia je dnes tým najposlednejším, na čo sa dbá. Človek sa predsa musí sústrediť na omnoho dôležitejšie veci. Človek má budovať, zarábať, získavať, dobíjať a potom si užívať. A tak dnes vidíme takzvaného moderného človeka, ako vyrába autá, sedí pri internete, telefonuje mobilom, vidíme ho, ako cestuje po celom svete, lieta do vesmíru, vidíme ho ako študuje, športuje, vidíme ho ako sa zabáva a chodí na dovolenky, pričom to najzásadnejšie a najpodstatnejšie, na čom má stáť jeho človečenstvo, čiže jeho myslenie a cítenie sa podobá záhrade, zarastenej tou najdivokejšou burinou. Podobá sa hromade hnoja! Áno, žijeme v modernej dobe technického pokroku, ale naše vnútro je plné hniloby. Žijeme v dobe technického pokroku, ale nie sme ľuďmi v pravom a chcenom zmysle! Zvieratá sú zvieratami, ale my ľuďmi nie sme! Lebo na to, čo robí človeka človekom vôbec nedbáme! Lebo vôbec nedbáme na čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia! Je slepý a hluchý ten, kto nevidí skazenosť, úbohosť a nízkosť ľudského sveta. Veď všade je iba plno sebectva, chamtivosti, závisti, nenávisti, nenásytnosti a zvrhlosti. Nezaujatého pozorovateľa sa musí zmocniť hnus z toho, kam sme to až dopracovali. Lebo celý moderný pokrok je len smiešnym pozlátkom, zakrývajúcim vnútornú, hnilobnú skazenosť ľudskej civilizácie. Ak sa raz človek nestane človekom, všetko aj tak vyjde navnivoč. Ak sa raz človek nestane čistým a ušľachtilým človekom v tých najprirodzenejších a najbezprostrednejších prejavoch svojej osobnosti – vo svojom myslení a cítení, potom sa všetko čo bude vytvárať stane len banálnou fraškou a smiešnou, malichernou nízkosťou. Človeče, staň sa konečne v prvom rade človekom! Iba potom môžeš vybudovať civilizáciu, hodnú pojmu ľudská! Strom, kameň rastlina i zviera to už dokázali. Oni sú takými, akými byť majú. Iba ty ešte takým nie si! Preto dnes stojíš nižšie ako oni! Nižšie v tom živom, pravom a skutočnom! V tom naozajstnom a rozhodujúcom, pričom akékoľvek oháňanie sa technickým pokrokom je len úbohým sebaklamom. Sebaklamom, schopným oklamať a uspokojiť iba prázdnych, povrchných a plytkých. Sebaklamom, ktorý je očividný každému, kto je schopný aspoň trochu samostatne myslieť a uvažovať. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Thu, 20 Jun 2013 16:39:26 GMT Dopis lásky od Otca [Pavlína] http://www.bibliaaty.sk/blog|166|Ludia-stojaci-pod-zvieratom------.html Dieťa moje, Ty ma možno nepoznáš, ale Ja o tebe viem úplne všetko… Žalm 139, 1 Viem o tom, kedy si sadáš a kedy vstávaš… Žalm 139, 2 Dobre poznám všetky tvoje cesty… Žalm 139, 3 Poznám dokonca aj počet vlasov na tvojej hlave… Matúš 10, 29-31 Stvoril som ťa na svoj obraz… 1.Mojžišova 1, 27 Vo mne žiješ, hýbeš sa, proste si … Skutky 17, 27-28 Pretože si mojim potomkom… Skutky 17, 28 Poznal som ťa skôr, než si bol počatý… Jeremiáš 1, 4-5 Vybral som si ťa, už keď som plánoval Stvorenie… Efezanom 1, 11-12 Tvoj život nie je omyl, pretože všetky tvoje dni sú zapísané v mojej knihe… Žalm 139, 15-16 Ustanovil som presný deň tvojho narodenia a tiež to, kde budeš žiť… Skutky 17, 26 To, ako som ťa stvoril, vzbudzuje bázeň… Žalm 139, 14 Utkal som ťa v lone tvojej matky… Žalm 139, 13 A priviedol na svet v deň tvojho narodenia… Žalm 71, 6 Tí, ktorí ma nepoznajú, si ma nesprávne vysvetľujú… Ján 8, 41-44 Nie som chladný ani hnevlivý Boh, ale som dokonalým vyjadrením lásky… 1.list Jána 4,16 Túžim ťa zahrnúť svojou láskou… 1.list Jána 3, 1 Jednoducho preto, že si mojim dieťaťom a Ja tvojim Otcom… 1.list Jána 3, 1 Ponúkam ti viac, než by ti kedy mohol ponúknuť tvoj pozemský Otec… Matúš 7, 11 Lebo Ja som dokonalý Otec… Matúš 5, 48 Všetko dobré,čo dostávaš, ti dávam Ja… Jakub 1, 17 Som ten, ktorý sa o teba vždy postará a naplní všetky tvoje potreby… Matúš 6, 31-33 Moje plány pre tvoju budúcnosť boli vždy plné nádeje… Jeremiáš 29, 11 Pretože ťa milujem nekonečnou láskou… Jeremiáš 31, 3 Moje myšlienky o tebe sú nespočítateľné – tak ako zrnká piesku na morskom brehu… Žalm 139, 17-18 Jasám a radujem sa z teba… Sofoniáš 3, 17 Nikdy ti neprestanem preukazovať dobro… Jeremiáš 32, 40 Pretože si mojim drahocenným vlastníctvom… 2.Mojžišova 19, 5 Z celého srdca a z celej duše ťa túžim zabezpečiť… Jeremiáš 32, 41 Chcem ti ukázať mocné a úžasné veci… Jeremiáš 33, 3 Keď ma budeš z celého srdca hľadať, nájdeš ma… 5.Mojžišova 4, 29 Raduj sa vo mne a dám ti všetko, po čom túži tvoje srdce… Žalm 37, 4 Lebo som to Ja, kto v tebe prebúdza tieto túžby… Filipanom 2, 13 Môžem pre teba urobiť omnoho viac, než si dokážeš predstaviť… Efezanom 3, 20 Pretože som Ten, kto ťa dokáže najviac povzbudiť… 2.Solúnčanom 2, 16-17 Som tiež Otcom, ktorý ťa poteší v každom tvojom trápení… 2.Korinťanom 1, 3-4 Som ti nablízku, keď máš zlomené srdce… Žalm 34, 18 Tak ako sa pastier stará o svoju ovečku, tak si ťa aj Ja pritisnem k svojmu srdcu… Izaiáš 40, 11 Jedného dňa zotriem všetky slzy z tvojich očí… Zjavenie 21, 3-4 A zbavím ťa všetkej bolesti, ktorou si trpel na tejto zemi… Zjavenie 21, 3-4 Som tvoj Otec a milujem ťa rovnako, ako svojho syna Ježiša… Ján 17, 23 Cez Ježiša môžeš spoznať moju lásku k tebe… Ján 17, 26 On je dokonalým vyjadrením mojej existencie… Hebrejom 1, 3 Prišiel, aby ti dokázal, že Ja som s tebou, nie proti tebe… Rimanom 8, 31 A tiež ti povedať, že nepočítam tvoje hriechy… 2.Korinťanom 5, 18-19 Ježiš zomrel preto, aby nás dvoch zmieril… 2.Korinťanom 5, 18-19 Jeho smrť bola tým najväčším vyjadrením mojej lásky k tebe… 1.list Jána 4, 10 Vzdal som sa všetkého, čo som miloval, aby som mohol získať tvoju lásku… Rimanom 8, 31-32 Keď príjmeš dar – môjho Syna Ježiša – získaš mňa… 1.list Jána 2 ,23 A nič už ťa nikdy neoddelí od Mojej lásky k tebe… Rimanom 8, 38-39 Vráť sa domov a Ja prichystám tú najväčšiu oslavu, akú kedy nebo videlo… Lukáš 15, 7 Vždy som bol tvojim Otcom a ním aj ostanem… Efezanom 3, 14-15 Moja otázka znie : ...Chceš byť mojim dieťaťom? Ján 1, 12-13 Čakám na teba... Lukáš 15, 11-24 S láskou tvoj Otec, všemohúci Boh Father’s Love Letter used by permission Father Heart Communications Copyright 1999-2004 www.FathersLoveLetter.com/Slovak Translated By Tomas Sipocz Wed, 22 May 2013 21:09:47 GMT Nekvalita plodenia plodí nekvalitu [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|164|Dopis-lasky-od-Otca.html    Pri akte plodenia ľudia zväčša radi klesajú na úroveň zvierat, pretože sa pri tom nechávajú strhávať čisto zvieracími pudmi. Nedokážu v tejto situácii zotrvať na úrovni hodnej a požadovanej od ľudskej bytosti a klesajú hlboko pod úroveň svojej dôstojnosti. No a tento hlboko devalvovaný prístup k aktu plodenia sa nemôže obísť bez tomu zodpovedajúcich dôsledkov. Dôsledkov, ktoré logicky nemôžu byť iné, ako negatívne.    Skúsme si predstaviť, aké oveľa rozdielne by to bolo vtedy, ak by dvojica pristupujúca k telesnému spojeniu vedela o požiadavke zachovávania čistoty a ušľachtilosti, vzťahujúcej sa na každú ľudskú bytosť, ktorá smie žiť vo stvorení a na všetko, čo táto bytosť činí.    Ak by teda táto naša dvojica o tom nie len vedela, ale vo svojom cítení a myslení, ako i vo svojej reči a jednaní by sa vždy snažila o dôsledné dodržiavanie čistoty a ušľachtilosti. No a s takýmto vnútorným postojom k absolútne všetkému vo svojom živote by samozrejme pristupovali i k vzájomnému telesnému spojeniu.    A teraz, v ostrom kontraste si zase predstavme inú dvojicu, ktorá nikdy nepočula o nijakej požiadavke čistoty a ušľachtilosti, ktorú by mala uplatňovať vo svojom živote. Takáto dvojica  necháva preto pri telesnom spojení naplno prepuknúť všetky nízke zvieracie pudy svojej telesnosti.    To vonkajšie, čiže samotný akt telesného spojenia je teda u oboch dvojíc približne rovnaký, avšak vnútorný prístup k nemu je diametrálne rozdielny.    A teraz otázka: je možné, aby niečo tak zásadným spôsobom vnútorne rozdielneho nemalo nijaký vplyv na kvalitu novo vzniknutého detského telíčka, ktoré bude počaté? Možno predpokladať, že je naozaj úplne jedno ak bude nový život počatý vo vzbĺknutí telesných vášní zvieracej zmyselnosti, alebo v úprimnej snahe o čistotu a ušľachtilosť?    Nie, nie je to jedno! Náš vnútorný prístup, kvalita nášho vnútorného prístupu k vonkajším veciam predsa určuje kvalitu týchto vecí! A tak aj vnútorné rozpoloženie ľudí pri akte plodenia určuje a priamo ovplyvňuje kvalitu novo vznikajúceho života, ktorý bude počatý. Nízke, zvieracie pocity pri plodení sú jednou z príčin čoraz väčšieho vnútorného a morálneho úpadku našej civilizácie.    A nie len to! Nie len že počatie väčšiny ľudí dneška je poškvrnené nečistou zmyselnosťou, ale vo všeobecnosti sa vôbec nič nevie ani o ďalšom, ešte zásadnejšom zlomovom momente, ku ktorému dochádza v polovici tehotenstva. Je to totiž obdobie, kedy sa do pozemského telíčka vteľuje duša. Nová ľudská duša, ktorá sa s nastávajúcou matkou spája prostredníctvom rovnorodosti jej vnútorného života v polovici tehotenstva.    Hneď po počatí sa totiž okolo nastávajúcej matky začnú zhromažďovať ľudské duše, túžiace po hmotnom zrodení v tele na zemi. Ktorá duša z toho množstva to konkrétne bude, o tom rozhoduje matka v polovici tehotenstva prostredníctvom stavu a kvality svojho vnútorného, citového a myšlienkového života. Ním vytvára spojovacie vlákno ku celkom konkrétnej duši, zodpovedajúcej vnútornému stavu matky svojou rovnorodosťou. A tak, na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti vstupuje napokon duša do pozemského telíčka a zaujíma ho pre seba. Fyzicky sa to prejaví prvými pohybmi dieťaťa, ktoré matka práve v tomto období pocíti.    Pretože sa o tomto nesmierne dôležitom deji  vôbec nič nevie, sú do pozemského vtelenia priťahované veľmi nízke ľudské duše. Duše, spôsobujúce problémy a utrpenie rodičom, sebe ako i úpadok celej spoločnosti. A to všetko len preto, že ľudia nevedia a aj keď sa dozvedia nechcú pripustiť zásadnú skutočnosť vplyvu kvality, alebo nekvality ich skrytého, vnútorného života na reálne, fyzické dianie okolo nás. Nechcú v nijakom prípade pripustiť, že kvalita, alebo nekvalita ich citového a myšlienkového života zásadným spôsobom ovplyvňuje a určuje kvalitu, alebo nekvalitu reálneho života, ktorý musia žiť.    Je to však tak a nie inak! Platí to vždy a v každej situácii, dvadsaťštyri hodín denne. To, akými vnútorne sme, čím sa vnútorne zaoberáme utvára, určuje a formuje našu každodennú realitu i náš budúci osud.    A práve spomínané obdobie polovičky tehotenstva je toho rukolapným dôkazom. Rukolapným dôkazom s celkom konkrétnymi dôsledkami, kedy vnútorný stav matky určí na základe Zákona rovnorodosti kvalitu, alebo nekvalitu novo prichádzajúcej, ľudskej osobnosti.   O tejto zákonitosti nemusíme vedieť, môžeme ju ignorovať, alebo sa z nej vysmiať, ale v nijakom prípad nie je v našich silách vyhnúť sa jej účinkom. Ona pôsobí, či o nej vieme, nevieme, alebo nechceme vedieť. Môžeme ju teda pokojne ignorovať tak, ako sa to deje dnes, ale každá budúca matka na tejto zemi zostane podrobená jej účinkom. Jedine na nej, na stave jej vnútorného života bude vždy záležať, aké dieťa sa jej narodí a aké vlastnosti bude mať. Kvalita jeho osobnosti bude vždy dokonalým odrazom kvality stavu vnútorného života matky v polovici tehotenstva.    Kto neverí, môže v tejto veci konať tak, ako doposiaľ. Veď napokon tie najtvrdšie dôsledky dopadnú na neho samotného, pretože podobným nezodpovedným rodičom sa narodia deti, ktoré im neprinesú veľa radosti. Následná výchova, i keby bola nadmieru kvalitná už potom nemôže zásadným spôsobom zmeniť to, čo bolo zameškané, alebo definitívne určené práve v polovici tehotenstva. Dobrá výchova môže dieťa samozrejme istým spôsobom obrúsiť, ale nikdy nemôže zmeniť vlastnú štruktúru jeho osobnosti, ktorá bola nezmeniteľným spôsobom definovaná vnútorným stavom matky v polovici tehotenstva.    Avšak múdri dokážu využiť toto poznanie vo svoj prospech. Jedine im je určený tento text. Múdra a zodpovedná matka sa bude snažiť dbať na kvalitu svojho vnútorného života v období polovičky tehotenstva. Bude dávať pozor na to, aby jej cítenie a myslenie bolo len čisté a ušľachtilé. Bude dbať na to, s kým sa v tomto zlomovom období stretne a koho bude trpieť vo svojej prítomnosti, pretože jej duševný stav môžu samozrejme ovplyvniť i ľudia, ktorí sa okolo nej nachádzajú. Múdra nastávajúca matka bude prísne dbať, aby všetko, či už v jej vnútri, alebo v jej okolí bolo dobré, čisté, ušľachtilé a harmonické aby hosť, ktorý ju navštívi, čiže nová ľudská osobnosť, ktorá dostane príležitosť k pozemskému zrodeniu bola dobrá, ušľachtilá a harmonická, prinášajúca šťastie, dobro a pozitivitu matke, sebe a užšiemu ako i širšiemu okoliu.    Kto by nechcel takéto dieťa? Kto však chce takéto dieťa, má to možnosť ovplyvniť či dokonca určiť. A práve ženám je vyššie popísaným spôsobom daná možnosť určovať a priamo ovplyvňovať kvalitu novej generácie. Sú to ženy,  ktoré určujú, kam sa celá civilizácia bude uberať. Či nadol, alebo nahor.    Kam sa uberá dnes je každému, kto nie je celkom slepý až príliš badateľné. Neznalosť a nevedomosť o základných duchovných zákonitostiach totiž nikoho nevyníma spod ich účinkov. Ľudia dneška o nich ale nevedia preto, lebo o nich vedieť nechcú. Lebo všetko iné je pre nich omnoho dôležitejšie a na všetko ostatné si nájdu dostatok času, len paradoxne nikdy nie na to najpodstatnejšie a najdôležitejšie.    A pritom je to tak jednoduché! Stačí iba viac dbať na čistou a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia a všetko, úplne všetko okolo nás sa začne zlepšovať. Čo nám bráni, aby sme to neskúsili?     M.Š. v spolupráci s   http://kusvetlu.blog.cz/   Mon, 20 May 2013 17:51:47 GMT Kam vedú naše cesty po smrti? [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|163|Nekvalita-plodenia-plodi-nekvalitu-----.html Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku. Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme. Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia. Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia. Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás. V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša. Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským. Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej. Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná. Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať? Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha. A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania - k večnej a nepominuteľnej ríši ducha. Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú. Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie. A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej. Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta. Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce. Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou. Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti. Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše. Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol. Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave. Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu. Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha. M.Š. v spolupráci s http://uvazujme.blog.pravda.sk/ Wed, 01 May 2013 16:43:14 GMT Ako správne konať dobro? [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|161|Kam-vedu-nase-cesty-po-smrti-------.html Korunou konania skutočného dobra je nezištnosť! Toho je však schopných iba málo ľudí, lebo žiaľ väčšina tak činí predovšetkým so zištnými úmyslami. Ako výstižný príklad nám môže poslúžiť Ivan z rozprávky Mrázik, ktorý začal robiť dobro preto, aby sa zbavil medvedej hlavy. Jeho úmysel bol teda zištný a konanie dobra mu malo poslúžiť len ako prostriedok k dosiahnutiu účelu. Podobné je to napríklad na Vianoce, keď mnohí majetní dávajú na svoje peniaze na rôzne dobročinné účely, očakávajúc za to reklamu svojej osoby, alebo svojej firmy. Veľmi podobné je to tiež, keď si niekto vyberie napríklad povolanie zubára len preto, lebo zubári dobre zarábajú. Takýto človek potom pomáha ľuďom, ale základný motív jeho konania zištný. Odmenou ľudí, konajúcich dobro so zištným úmyslom je predmet ich zištnosti. V prípade spomínaného zubára sú to teda peniaze, v prípade podnikateľov a firiem, dávajúcich na dobročinnosť reklama a tak ďalej a tak ďalej. Ako však už bolo povedané, korunou konania dobra je nezištnosť. Nezištnosť, čiže konanie dobra pre dobro samotné. Bez nejakých postranných úmyslov! To je to pravé a skutočné dobro, kým to prvé, konané so zištným úmyslom možno považovať len za určitý predstupeň ku konaniu skutočného dobra. Výstižne to vyjadril Kristus: „Dbajte na to, aby ste svoje dobré skutky nekonali pred ľuďmi, aby vás obdivovali, inak by ste nemali zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru hovorím vám: Dostali už svoju odmenu! Keď dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá, aby tvoja almužna zostala ukrytá. A odplatí ti tvoj Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté.“ Kto teda koná dobro, ale očakáva za to celkom určitú protihodnotu, práve táto protihodnota, práve tento predmet jeho zištnosti sa mu potom stane jeho konečnou odmenou. Ak ale niekto koná nezištne, pre dobro samotné, jeho odmenou je mu požehnanie z Výšin. Odmenou mu bude prúdenie Svetla do jeho života, ktoré mu jeho bytie urobí lepším, krajším a šťastnejším a ktoré ho povznesie smerom nahor. Nahor, k Výšinám, približujúc jeho dušu k raju. K daru a výsade smieť žiť večný život rajských záhradách. Toto je dar nad všetky dary! Dar a požehnanie, ktorého dosah si človek nie je vôbec schopný uvedomiť. Dar, vskutku hodný veľkého, vševládneho Boha, odmeňujúceho výsadou večného bytia všetkých, ktorí konajú dobro pre dobro samotné. Nezištné konania dobra má však ešte aj iné pozitíva. Jedným z nich je napríklad ochrana pred našou minulou karmou, alebo inak povedané, pred dôsledkami našich vlastných, minulých zlých činov, ktoré sa ku nám ako ich pôvodcom vracajú v zákonitostiach osudu na základe Zákona spätného účinku. Tieto dôsledky by nás museli nevyhnutne bolestne zraniť, pretože čo si kto zasial, to musí aj zožať. Avšak požehnanie zo Svetla, ktoré je odmenou nezištného konania dobra vytvorí okolo nás svetlý ochranný val. Ten dokáže, presne podľa miery nášho príklonu k dobru, eliminovať vracajúce sa dôsledky našich minulých zlých skutkov, prichádzajúce ku nám na základe Zákona spätného účinku. A nie len to! Odmenou za našu nezištnosť v konaní dobra nám nakoniec bude aj prospech čisto hmotného a pozemského charakteru. Žiaľ, človek je ale materialista a ak sa rozhodne konať dobro, zväčša za to niečo očakáva. Niečo konkrétne! A toho sa mu napokon aj za jeho vykonané dobro dostane. To je potom jeho odmenou. Avšak ľudia netušia, že ak by dobro, ktoré konajú boli schopní konať nezištne, ich odmena by bola stonásobná! Ako duchovná, tak i pozemská. Ak teda konáme dobro a niečo za to chceme, toho čo chceme sa nám zväčša dostane. Ak však konáme dobro a nechceme nič, naša odmena bude mnohonásobne väčšia. Kto sa teda vydal na cestu konania dobra, nech smeruje ku jeho korune – k nezištnosti. Lebo jedine takéto dobro je skutočným dobrom. Skutočným, pravým dobrom pre toho, komu ho preukazujeme, ale zároveň i skutočným a pravým dobrom pre toho, kto ho preukazuje. PS. A na záver ešte jedna otázka, ktorú nech si na základe všetkého vyššie uvedeného skúsi zodpovedať každý sám pre seba: Môže sa dostať do neba – dostať do raja človek, ktorý koná dobro len preto, aby sa dostal do raja? http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Thu, 11 Apr 2013 16:03:27 GMT Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|160|Ako-spravne-konat-dobro.html Už si pomaly začíname zvykať a považovať to za normálne, že ľudia vo vyšších riadiacich funkciách, rôzni podnikatelia, manažéri, politici a podobne, majú plat nekoľko tisíc Eur. Avšak aj napriek takémuto, vysoko nasadenému štandardu predsa len z času na čas rozvíri hladinu verejnej mienky informácia o extrémoch. Svojho času to bol napríklad plat istého primátora väčšieho slovenského mesta, ktorý bol väčší ako plat premiéra Slovenskej republiky. Známe sú tiež takzvané zlaté padáky, či iné, podobné nekalé formy v podstate legálneho získavania peňazí. Ľudia, ktorých sa to týka, sa samozrejme obhajujú slovami ako legitimita a zákonnosť. Obhajujú sa nimi či už sami pred sebou, alebo pred právom pobúrenými spoluobčanmi. Skúsme sa však teraz pozrieť na celú vec trochu inak. A síce nie z hľadiska pozemských zákonov, ktoré takéto niečo do neba volajúce často legitímne dovoľujú, ale z hľadiska Zákonov vyšších. Z hľadiska Zákonov univerza, alebo inak povedané, Zákonov morálnych a mravných, z hľadiska ktorých sú podobné praktiky neopodstatnené a protizákonné. Pozrime sa na veľký vesmírny Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním, ktorého účinky môžeme pozorovať v bežnom živote okolo nás. Vezmime si napríklad dýchanie, čiže nádych a výdych. Pravidelne sa opakujú a to zaručuje rovnováhu. Rovnováhu a harmóniu. Rovnováhu, vznikajúcu na základe harmónie medzi dávaním a braním. Nadýchnuť sa teda môžeme iba toľko, koľko vydýchneme, čo v princípe znamená, že brať môžeme iba toľko, koľko dávame. Iba to zaručuje harmóniu. A teraz sa pozrime na ľudskú spoločnosť a hneď pochopíme, prečo v nej vládne disharmónia a neustále pnutie. Jednoducho preto, lebo sa vo všeobecnosti toleruje, že niektoré elitné kategórie ľudí môžu brať a aj reálne berú omnoho viac, ako v skutočnosti dávajú. Práca každého človeka však má byť ohodnotená podľa miery jeho celospoločenského prínosu. Nie je tu reč o žiadnom rovnostárstve! To nie! Každý má však spravodlivo dostať toľko, koľko hodnotou svojej práce do spoločnosti vložil. Jedine to zaručuje harmóniu. Navzdory jednoduchému, prostému a naozaj každému ľahko pochopiteľnému, vesmírnemu Zákonu rovnováhy medzi dávaním a braním však táto spoločnosť, ktorá o sebe tvrdí, že je vzdelanou a pokročilou, z určitých dôvodov predsa len umožňuje istému okruhu ľudí brať omnoho viac, ako je ich reálny celospoločenský vklad. Vezmime sa napríklad platy špičkových manažérov, politikov, právnikov, športovcov, umelcov a mnohých iných. Nezaobalene povedané, podľa vesmírneho Zákona rovnováhy medzi dávaním a braním možno týchto ľudí považovať za zlodejov. Zo spoločnosti totiž mnohokrát berú, hoci z hľadiska pozemských zákonov celkom legitímne, omnoho viac, ako sú do nej reálne svojou prácou schopní vložiť. A to je neprípustné! To vyvoláva disharmóniu! Napríklad jeden známy slovenský herec berie za natáčanie istého televízneho seriálu denne 1000 Eur. Je to normálne? Podľa neho a podľa tých, ktorí ho takto platia samozrejme áno, ale v skutočnosti to normálne v nijakom prípade nie je. Každý človek môže totiž brať iba toľko, koľko naozaj reálne dáva. A mimochodom, vzhľadom k diskutabilnej úrovni väčšiny seriálov, točených slovenskou televíziou, je takto vysoké ohodnotenie naozaj absolútne neoprávnené. Ale poďme ďalej. Peniaze nie sú zo vzduchu. Peniaze predstavujú hodnotu, ktorú musel niekto vytvoriť. Ak však v spoločnosti existujú ľudia, ktorým je umožnené brať viac, ako oni sami do nej vkladajú, nevyhnutne musia v tej istej spoločnosti existovať ľudia, ktorí zase dostávajú omnoho menej, ako do nej vkladajú. Menej preto, lebo im právom patriacu protihodnotu, ktorú si oprávnene zaslúžia za svoju prácu, si určitými, naoko legálnymi mechanizmami, neoprávnene privlastní niekto iný. Niekto, kto si to nezaslúži. Toto je okrádanie a zlodejstvo najhrubšieho zrna. Morálnou prehrou našej civilizácie je, že egoistickí ľudia bez svedomia tak činia úplne legitímne a pod pláštikom pozemského zákonodarstva. Niečo podobného však musí nevyhnutne vytvárať disharmóniu a stále rastúce napätie, pretože je to v rozpore s vesmírnym Zákonom harmónie medzi dávaním a braním, podľa ktorého má každý brať iba toľko, koľko on sám dáva. To je spravodlivosť! Jedine na takomto základe je možné vybudovať spravodlivú spoločnosť. Spravodlivú spoločnosť, ktorá svoje pozemské zákonodarstvo prispôsobí a dá do súladu so Zákonmi vyššími. Ak sa tak nedeje, vzniká krivda, nespravodlivosť, nespokojnosť, pnutie a pomalý rozklad. V súčasnosti žijeme v štádiu nespravodlivosti a rozkladného procesu, a to nielen našej spoločnosti, ale celej ľudskej civilizácie. Žijeme v období agónie civilizácie, ktorá sa do nej dostala preto, lebo nechce rešpektovať vyššie Zákonitosti. Po štádiu rozkladu však nevyhnutne nasleduje rozpad! Zrútenie! A práve to je cieľ, ku ktorému kráčame. Večný, neomylný a železný Zákon, činný v chode tohto univerza znie: Iba ten môže prijímať, kto dáva! A iba toľko môže prijímať, koľko dáva! Nie viac! Jedine pochopenie a realizácia tohto Zákona v praktickom živote je cestou k lepšej budúcnosti ľudstva. Cestou k spravodlivosti na tejto zemi. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Mon, 11 Mar 2013 17:22:29 GMT Môžeme všetko! Ale tie dôsledky! [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|159|Zakon-rovnovahy-medzi-davanim-a-branim.html Pri surfovovaní na internete som nechtiac narazil na video, kde sýrski povstalci zabíjajú vládnych vojakov, ktorí sa im vzdali. Zo zvedavosti som naň klikol, avšak negatívna energia, idúca z neho mi doslova zovrela srdce. Po pár sekundách som to musel zavrieť. Áno, na internete je dnes možné vidieť úplne všetko. Autentické videá so zabíjaním ľudí, či stovky iných zvráteností. Môžeme túto ponuku prijať a môžeme sa na to pozerať. Avšak negativita, ktorú to obsahuje, nevyhnutne doľahne do nášho vnútra. Zaťaží nás a poškvrní nás. Doľahne na nás ako balvan. Citlivejší ľudia dokážu tento dej vnímať a vyciťovať. Ale menej citliví, ktorých je väčšina, nedokážu vnímať tieto jemnejšie, temné a nízke negatívne energie a bez toho, že by niečo tušili, si nimi zaťažujú a znečisťujú svoju dušu. Znečisťujú si ju tak, ako keby ich samotných niekto obhádzal blatom, kalom, či inou nečistotou. A hoci to necítia, v jemnejšej, duševnej rovine je to presne tak. Väčšina ľudí dneška zachováva bežný hygienický štandard a chodia pekne a čisto oblečení. Aké iné by to však bolo, keby sme mali možnosť vidieť ich dušu. Ich vnútorný život a vnútornú bytosť. Museli by sme sa odvrátiť s odporom, hnusom a hrôzou. Na svoj zovňajšok ľudia o seba dbajú, ale o svoje vnútro už dbá málokto. Do svojho vnútra dovoľujeme ľahkovážne vstupovať najneuveriteľnejšej nízkosti, špine, temnote a zvrátenosti. Duše ľudí sa svojim vzhľadom a „vôňou“ podobajú bezdomovcom, zanedbávajúcim najelementárnejšie hygienické návyky. Áno, dnes môžeme všetko, ale nie je všetko je pre nás naozaj dobré. Môžeme všetko, ale nie všetko nám prospieva. A to nedobré, to zlé neuveriteľným spôsobom poškvrňuje a zaťažuje naše vnútro. Ale veď to nikto nevidí! Nech sa teda do toho nikto nestará! Omyl! Fatálny a zásadný omyl! V evanjeliách, v súvislosti so správnou modlitbou Kristus povedal: Vy však vojdite do komôrky, zavrite za sebou dvere a tam sa modlite. A Pán, váš Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté, vás potom odmení celkom zjavne. Ktorý vidí aj veci skryté a odmení vás zjavne! Niet ničoho, čo by mohlo zostať skryté oku Pána! Jeho pohľadu neuniknú ani najtajnejšie záhyby našej duše a nášho vnútra, ktoré sa mnohokrát snažíme skrývať i sami pred sebou. Každá duša je pred Jeho zrakom úplne obnažená a odkrytá, takže je jasne vidieť aj to najvnútornejšie cítenie i všetky myšlienkové hnutia. A toto všetko, čo sa v nijakom prípade nemôže skryť pred zrakom Pána potom On každému človeku odpláca prostredníctvom Zákona spätného účinku. A odpláca mu celkom zjavne! Aký človeče si, tak sa ti bude vodiť! Aký vnútorne si, taký bude tvoj osud! Tvoj osud je totiž zjavný dôsledok vecí skrytých, ktoré nosíš a ukrývaš vo svojom vnútri. Môžeš mať aj najdrahšie oblečenie, môžeš sa sprchovať aj dva krát za deň, môžeš mať pestované telo, avšak ak tvoja duša nie je rovnako čistou, ak o čistotu svojej duše nedbáš rovnako, ako o čistotu svojho tela, oko Pána vidí všetku tvoju nízkosť, špinu a temnotu, ktorú v sebe nesieš. Jeho neoklameš pekným zovňajškom! On ťa vidí presne takého, aký vnútorne si! A to, čo vidí ti oplatí! Zjavne, viditeľne a celkom reálne! Pán je spravodlivý! A Jeho spravodlivosť berie do úvahy všetko dobré, ako i všetko zlé, čo človek v sebe nesie. Na svete je mnoho dobrých ľudí, ktorí by pre svoje dobré srdce a svoje dobré skutky mohli byť povznesení nahor. Mohli by stúpať k šťastiu, radosti a Svetlu. Ale nemôžu! Nemôžu, lebo rúcho ich duše je poškvrnené! Lebo to nečisté, temné a nízke, čím sa vnútorne pošpinili, ich ťahá ako balvan nadol a nedovoľuje im stúpať. Človeče, očisti rúcho svojej duše! Tak, ako dbáš o svoj zovňajšok dbaj i o čistotu svojho vnútra. O čistotu a ušľachtilosť svojho citového a myšlienkového života! Nedovoľ svoju dušu viac pošpiňovať a poškvrňovať nízkosťou, ktorá na teba v tisícorakých podobách dolieha zvonka. Buď ustavične na stráži ušľachtilosti vlastného vnútorného života! Veď temnota striehne iba na to, aby ťa poškvrnila a zaťažila. Aby ťa pošpinila a vtiahla do bahna. Do bahnistého močiara, ktorý ťa pomaly pohltí a ty sa v ňom nakoniec udusíš. V biede a hrôze budeš hynúť príšernou, pomalou smrťou. Nie len tvoje telo, ale aj tvoja duša bude zahubená! A práve toto je konečným cieľom temna, ktoré na teba zákerne číha všade naokolo. Ľudia spamätajte sa! Nebuďte ľahkou korisťou temnoty, ktorá usiluje o vaše zničenie. Budte na stráži! Lebo v zdanlivej nenápadnosti a všednosti každodenného dňa prebieha boj na život a na smrť. Spamätajte sa preto a začnite vážne bdieť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života. Ide vám tým o život! O celé vaše bytie! Úzkostlivo dbajte o čistotu rúcha vašej duše, pretože všetko nečisté a s nečistotou spojené stihne skaza. Pretože všetko nečisté bude zničené mocnou rukou Pána, ktorý je čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou. Áno, môžeme všetko, ale len v tom dobrom, čistom a ušľachtilom je život. Len v tom je radosť, šťastie a mier. V nečistom je však skrytá iba skaza, bolesť a smrť. Človeče, bdej nad čistotou svojho vnútra! Veď ti tým o ide život! http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Thu, 14 Feb 2013 17:14:15 GMT Ako sa vyhnúť utrpeniu? [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|157|Mozeme-vsetko-Ale-tie-dosledky----.html Život je nekonečnou reťazou príčin a dôsledkov. Všetko, čo nás postretne, má svoju príčinu. Možno ju hľadať v našej nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej minulosti. A tak je to aj s utrpením, ktoré nie je nijakým dielom náhody, ale logickým a zákonitým dôsledkom príčiny, ktorú sme my samotní kedysi v minulosti zavdali. Nijaké náhody totiž nejestvujú! Osud nie je slepý! Utrpenie je dôsledkom nami vyvolanej príčiny a prichádza k nám prostredníctvom Zákona spätného pôsobenia, ktorého účinky sa dajú veľmi výstižne vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Naše utrpenie býva teda žatvou toho, čo sme siali v minulosti. Niet v tom ľubovôle, ani nespravodlivosti. Je to dianie vecné, jasné, logické a nanajvýš spravodlivé. A predsa človek nechce uveriť niečomu tak jednoduchému a jasnému, pretože nechce prijať plnú zodpovednosť za svoje činy. Nechce prijať fakt, že by utrpenie, ktoré ho stretá, mohlo byť naozaj spravodlivým vyvodením zodpovednosti za jeho predchádzajúce činy. Odmieta to pripustiť a radšej hovorí o náhode a slepom osude. A ten len preto, aby mohol žiť aj naďalej tak povrchne a bezmyšlienkovite, ako doposiaľ. Uvediem konkrétny príklad jednej reakcie na výklad podstaty ľudského utrpenia, aký bol uvedený vyššie: Mala som tetu, ktorá bola veľmi dobrým človekom. Na konci života však dostala rakovinu a zomierala v dosť veľkých bolestiach. Dobre som ju poznala a preto neverím, že by si niečo takéhoto bola zaslúžila. Osud nebol voči nej spravodlivý. Áno, na jednej strane býva teória a na druhej prax. Na jednej strane je poznanie Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého sa nám môže prihodiť iba to, čo sme si sami zasiali a na druhej strane je životná realita, v ktorej na nás, trebárs smrťou blízkeho človeka, utrpenie tvrdo dopadne. A táto silne prežívaná bolesť človeka akoby oslepí. Ak by totiž predtým aj bol teoreticky schopný prijať fakt, že Zákon spätného pôsobenia spravodlivo funguje, veľmi rýchlo ho odmieta, ak tvrdé pôsobenie tohto Zákona dopadne na neho samého, či na jeho najbližších. Ješitnosť a ego človeka jednoducho nechcú pripustiť, že by snáď on sám, alebo jeho najbližší mohli byť niekedy v minulosti až takí zlí, keď ich postihlo takéto utrpenie. Človek má totiž zvláštnu schopnosť vidieť sám seba i svojich najbližších lepších, než v skutočnosti sú. Človek je jednoducho zaujatý, čo vyjadruje aj úslovie: Bližšia košeľa, ako kabát. Neomylný, chladne vecný a neovplyvniteľne fungujúci Zákon spätného účinku však nepozná nijakú osobnú zaujatosť. On pôsobí vecne a spravodlivo. A práve táto nezaujatá vecnosť a spravodlivosť sa dotýka ega a ješitnosti človeka, ktorý si myslí, že je lepší, ako v skutočnosti naozaj je. Tvárou v tvár ľudskému utrpeniu, tvárou v tvár bolesti, chorobe a smrti, tvárou v tvár človeku, ktorému po ťažkej chorobe a v bolestiach zomrel niekto blízky sa však pravda ťažko hovorí a ešte ťažšie prijíma. Ale pravda zostáva pravdou, aj keď ju človek nechce prijať. Zákon spätného účinku tu je a neomylne pôsobí a ľudské utrpenie je jeho dôsledkom. Nevyhnutne je však potrebné vedieť, že pôsobenie tohto Zákona neberie do úvahy len naše vonkajšie jednanie, ale aj našu reč, ba dokonca i náš vnútorný život, čiže naše cítenie a myslenie. Toto všetko môžu byť príčiny, ktoré po dlhšej, alebo kratšej dobe človeku prinesú dôsledky vo forme utrpenia. To znamená, že naše utrpenie môže zapríčiniť i naše nesprávne myslenie a cítenie, o ktorých kvalitu takmer nikto z ľudí nedbá. Človeku, ktorý tieto fakty dokáže pochopiť a prijať, sa otvára cesta k životnej múdrosti. Cesta k spoznaniu odpovede na najzásadnejšiu otázku: prečo? Prečo je to tak? Ak si však človek dokáže odpovedať na otázku, prečo to tak je, čiže prečo nás stretá utrpenie, je mu tým zároveň ukázaná cesta a spôsob, ako sa utrpeniu vyhnúť. Ako sa teda vyhnúť utrpeniu? Veľmi jednoducho! Treba siať iba dobro, aby sme v budúcnosti mohli iba dobro žať. A do tohto vedomého konania dobra musíme zahrnúť nielen svoje činy a slová, ale aj svoje myšlienky a city, ktoré by mali byť vždy iba pozitívne. Človek musí jednoducho prijať plnú zodpovednosť za všetko svoje konanie, pretože každý jeho cit, každá jeho myšlienka, každé jeho slovo a každý jeho čin je príčina, ktorej dôsledok ho v budúcnosti určite postretne. A to buď ako utrpenie, alebo ako šťastie a dobro. A ešte jedna dôležitá vec, spočívajúca v pochopení, prečo medzi príčinou a dôsledkom niekedy ubehne aj pomerne dlhý čas. Pretože toto obdobie je obdobím milosti. Obdobím čakania na nápravu. Vezmime si človeka, ktorý vykoná niečo zlé. V tom čase sa nachádza v určitom vnútornom a vonkajšom rozpoložení, ktoré je negatívne. V takomto rozpoložení vykoná zlý čin, to znamená, že zavdá príčinu, na základe ktorej môže v budúcnosti očakávať negatívne dôsledky vo forme svojho vlastného utrpenia. Ak sa človek dovtedy vnútorne nezmení, ak vnútorne i navonok zostane stále takým istým, ak teda nevyužije časovú hranicu milosti medzi príčinou a dôsledkom, onen dôsledok, čiže utrpenie, ho zasiahne v plnej a neskrátenej miere. Presne v duchu Zákona o nevyhnutnosti žatvy toho, čo sme si v minulosti zasiali. Úplne iné to však môže byť, ak človek síce vykoná zlý čin, ale čas milosti medzi príčinou a dôsledkom využije k zmene seba samého. Ak človek počas tejto doby pochopí, že urobil zle, ak to oľutuje, navonok i vnútorne sa zmení a pevne sa od tej chvíle rozhodne konať už len dobro. Takýto človek sa potom, v dobe nevyhnutnej žatvy negatívnych dôsledkov nachádza v úplne inom vnútornom i vonkajšom rozpoložení. Jeho myslenie a cítenie, jeho slová a jednanie už predstavujú inú, omnoho pozitívnejšiu kvalitu než v dobe, keď vykonal zlý skutok. Človek je už jednoducho úplne iný - lepší! Je iný, čiže inorodý voči tomu, akým bol v minulosti, keď zlý čin vykonal a je teda inorodý i voči dôsledkom, ktoré mu Zákon spätného pôsobenia prináša. To zlé, za čo by mal oprávnene poniesť zodpovednosť vo forme vlastného utrpenia sa potom už nemá u neho o čo zachytiť. Nenachádza nijakú rovnorodosť, lebo človek je už úplne iný. Lepší! A tak ho negatívne dôsledky minú celkom bez škody, pretože sa musia odraziť od jeho inorodosti. Je to ako s magnetmi, ktoré v nijakom prípade nemožno spojiť stranami, ktoré sa sa navzájom odtláčajú. Ak sa teda človek dokázal zmeniť a polepšiť v čase medzi vyvolaním príčiny a dopadom dôsledku, využil správne tento čas milosti a zlé spätné účinky vo forme utrpenia mu už nemôžu ublížiť pre jeho inorodosť. Konanie dobra, pevné rozhodnutie stať sa dobrým človekom, človekom čistého, ušľachtilého a spravodlivého cítenia, myslenia, slovného prejavu a jednania, takéto rozhodnutie je teda nie len dobrou sejbou, ktorá nám musí zákonite v budúcnosti priniesť dobrú žatvu v podobe šťastia, mieru a radosti, ale je to aj zároveň i bezpečná ochrana a pevná hradba, chrániaca nás pred bolestivým dopadom všetkých negatívnych dôsledkov nášho nesprávneho minulého jednania. Jedine ten, kto koná dobro, sa teda môže vyhnúť utrpeniu vo svojom živote. http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. Mon, 21 Jan 2013 18:42:19 GMT Sexuálna výchova na školách! Áno? Nie? [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|156|Ako-sa-vyhnut-utrpeniu-------.html    Z času na čas na verejnosti silnejšie zarezonuje problematika sexuálnej výchovy na školách. Mnoho hlasov je za a mnoho proti, pričom paradoxne, obe skupiny majú pravdu. Majú pravdu tí, ktorí cítia potrebu informovanosti v oblasti sexuálnej výchovy, pretože ide o zásadnú oblasť ľudského života, s ktorou sa je nútený každý z nás určitým spôsobom vysporiadať. Avšak zároveň majú pravdu aj tí, ktorí sa voči niečomu takémuto ostro búria. Sú to zväčša ľudia, hovoriaci o citlivom, morálno etickom probléme, ktorý  spomínaná problematika prináša.    Ako je možné tvrdiť, že pravdu majú obe skupiny? Pozrime sa teda do podstaty problému.    Ako už bolo povedané, človek nemôže v nijakom prípade obísť skutočnosť vlastnej sexuality. Z tohto dôvodu by o nej mali byť aspoň čiastočne poučené staršie deti a samozrejme, dôkladnejším spôsobom dospievajúce deti vo vyšších ročníkoch základnej školy.    Ak sa tak zo strany rodičov, učiteľov a vychovávateľov nedeje, deti si hľadajú informácie inde. To inde znamená, že zväčša zo zdrojov neseriózneho a pokútneho charakteru, ktorých nie je v dnešnej dobe málo. Na ich základe si však mladý človek môže vybudovať pokrivený, nesprávny, ba až zvrátený prístup k ľudskej sexualite. Z tohto dôvodu by preto mali mať deti právo dozvedieť sa o danej problematike zo spoľahlivého, seriózneho a kompetentného zdroja. Od prirodzených autorít, ktorými by pre nich mali byť rodičia, vychovávatelia a učitelia.    Avšak skupina ľudí, uznávajúcich duchovné hodnoty, bez ohľadu na konkrétne vierovyznanie, ľudí, uznávajúcich určitý morálno etický prístup k životu sa voči sexuálnej výchove na školách búri celkom oprávnene preto, lebo v súčasnej dobe sa spôsob a forma, akou má byť táto problematika prezentovaná mladej generácii nie príliš odlišuje od od rôznych, už spomínaných zdrojov pokútneho charakteru. Presnejšie povedané, neodlišuje sa od nich ničím, i keď je snaha tváriť sa učenejšie a exaktnejšie. Za súčasného stavu by totiž vždy išlo prevažne o detailný popis biologicko chemických reakcií ľudského tela, čo zväčša pôsobí zahanbujúco, trápne, či dokonca zvrhlo. Vyvoláva to červeň na tvári, rozpaky, alebo vulgárne reakcie, ktoré sú v podstate iba nevedomou snahou zakryť  vznikajúce vnútorné rozpaky.    Prečo je tomu tak? Pretože súčasní ľudia vo všeobecnosti, a učiteľov nevynímajúc, nevedia vôbec nič o pravej ľudskej dôstojnosti, ktorá vyvstáva z povinnosti bdieť nad čistým a ušľachtilým prístupom k životu. Z povinnosti bdieť v prvom rade nad čistotou  vlastného vnútorného života. Nad čistotou a ušľachtilosťou vlastných citov a myšlienok, na základe čoho potom takýto človek ani nemôže jednať inak, ako iba čisto a ušľachtilo, a to v každej životnej situácii. Vo vzťahu ku všetkému, čo život prináša, a teda i vo vzťahu k problematike ľudskej sexuality. Jedine takýto, vnútorne čistý človek, by teda mohol tým správnym spôsobom a tou správnou formou poučiť mladú generáciu o sexualite, bez akéhokoľvek znižovania ľudskej dôstojnosti.    Pre lepšie pochopenie uvediem príklad: Predstavme si vodu, naliatu v čistom, priezračnom pohári. Je rozdiel v tom, ak nám niekto podá pohár čistou rukou, alebo špinavou, zablatenou a neumytou rukou, keďže sa práve vrátil z práce v záhrade? Z ktorého pohára nám bude viac chutiť? Z toho čistého, alebo z toho zablateného?    Presne v tomto spočíva podstata toho, prečo sa mnohí rodičia búria voči sexuálnej výchove na školách za daného stavu a v súčasnom ponímaní. Búria sa oprávnene preto, lebo podvedome vyciťujú, že by to  nemohlo byť nič iného, ako onen pomyselný pohár, podávaný ich deťom špinavou rukou.    Nechcem nikomu krivdiť, ale koľko je dnes na školách učiteľov, ktorí sa snažia vedome bdieť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života? Koľko je učiteľov, ktorí sa snažia o čistý a ušľachtilý prístup ku všetkému vo svojom živote? Ak takí sú, česť im! Sú to však žiaľ zväčša iba svetlé výnimky. Iba svetlé výnimky, pretože väčšina si pokojne necháva preháňať vlastným vnútorným životom akúkoľvek nečistou, prúdiacu k nim v prebohatej miere zvonka. Z časopisov, filmov, internetu, televízie, kníh a podobne.    Najväčší  paradox spočíva v tom, že chceme poučovať deti, ale sami seba nezvládame. Ľudsky dôstojným a správnym spôsobom nezvládame svoj  osobný vnútorný život a tak všetkého, čoho sa hoci aj v dobrom chcení chopíme, je poškvrnené a pošpinené. A práve na tak citlivej problematike, akou je sprostredkovávanie poznatkov o ľudskej sexualite mladej generácii sa to vypuklo prejavuje.    Áno, aj tu platí ono už dávno známe: Ak chceš poučovať iných, ak chceš meniť iných, zmeň v prvom rade samého seba. Zmeň prístup ku kvalite svojho vlastného vnútorného života. Bdej nad čistotou a ušľachtilosťou svojich citov a myšlienok.    Ak budeme mať takýchto učiteľov, ak budeme mať učiteľov dodržiavajúcich tento princíp, potom sexuálna výchova na školách pokojne môže byť. Potom som za.    Ak takýchto učiteľov ale mať nebudme, všetko sa nakoniec zvrhne iba na jeden z ďalších zdrojov pokútnych informácií, ktorý sa iba navonok tvári seriózne. Prečo? Pretože iba čistý môže sprostredkovávať čisto! A teda celkom logicky, nie čistý nemôže dávať čistým spôsobom.    Ale aby sme stále nepranierovali len chudákov učiteľov, tento problém absencie čistého a ušľachtilého prístupu k životu, vrátane vlastného vnútorného života, je pálčivým problémom celej spoločnosti. Problémom celej ľudskej civilizácie! Chýba čistý a ušľachtilý prístup k politike, k podnikaniu, k zamestnancom, k partnerom, proste kompletne ku všetkým oblastiam ekonomického, spoločenského i osobného života.    Nič nemôže byť dobré, pekné a ušľachtilé, pretože ľudia nie sú takými vo svojom vnútri. Preto je všetko, čo dnes robíme a čoho sa chopíme  poškvrnené a pošpinené nezriadenosťou nášho vlastného, vnútorného života.    Existuje však cesta k pravej ľudskej dôstojnosti! Spočíva v jednoduchom, prostom, ale v zásadnom poznaní nevyhnutnosti udržiavania vlastného cítenia a myslenia čistým. http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š. Mon, 31 Dec 2012 18:24:35 GMT Dobro, ktoré bolí [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|155|Sexualna-vychova-na-skolach-Ano-Nie------.html    Nech dobro, nech iba podporujúce a povzbudzujúce dobro prúdi ku všetkým ľuďom! Takéto prianie dobra, podpory a povzbudenia ostatným nech sa stane životným krédom každého človeka. Lebo iba vtedy, keď dobro prajeme iným, môže dobro prúdiť ku nám samotným a podporovať nás. Tak tomu bolo vždy a tak tomu bude v zvlášť zosilnenej miere v nadchádzajúcom období. V období, v ktorom nás iba dobroprajnosť voči iným môže ochrániť od zla.    Dobro! Čo je to vlastne dobro? Skutočné dobro? To  ani zďaleka nie je napĺňanie nekonečných ľudských prianí, žiadostí a túžob. Pravé dobro je len to, čo napomáha k nášmu duchovnému vzostupu. K nášmu dozrievaniu v  skutočnú osobnosť. V zrelého človeka, pre ktorého je úplnou samozrejmosťou spravodlivosť, česť, vnútorná čistota a ušľachtilosť, ústretovosť a pomáhanie iným. V tomto spočíva dobro! V tomto spočíva duchovná zrelosť! Dosiahnutie práve tejto méty je životným cieľom každého človeka.    Jediným výstižným slovom vyjadrené, dobro znamená - dávať. Dávať a nie brať! V tejto jednoduchej kategorizácii definície dobra však žiaľ došlo medzi ľuďmi k chybnému významovému posunu, pretože dobro sa dnes u väčšiny spája s pojmom brať.    Dobro je teda podľa nich brať! Brať, mať, získavať, vlastniť a užívať si! Práve to sa dnes považuje za dobro.    Nie dávať! Dávať ostatným seba samého svojim spravodlivým, čestným, čistým, ušľachtilým a ústretovým jednaním. Dávať iným seba samého vo svojej ochote pomáhať im.    Zo Zdroja všetkého Dobra, zo Zdroja Svetla však už prúdi k zemi zvýšená sila, ktorá bude v každom človeku podporovať iba to dobré. Podporovať a posilňovať iba to skutočne dobré! Ale keďže väčšina ľudí na tejto zemi vníma dobro úplne inak, úplne odlišne, ako už bolo poukázané, bude toto prúdenie zvýšenej sily Dobra väčšinou ľudí pociťované ako tiesnivý tlak. Ako bolesť. Ako úder, rozbíjajúci ich falošné, pomýlené a pokrivené predstavy o dobre.    Prúdenie sily skutočného Dobra totiž na zemi podporí, povzbudí, posilní a povznesie iba to skutočne dobré. Iba to, čo chce dávať! Iba to bude posilnené, povzbudené a podporené.    Všetko ostatné a všetci ostatní budú tiesnení, zraňovaní a bití dovtedy, kým sa nepodriadia a neprispôsobia tomu, čo je skutočne dobré. Alebo, ak sa budú vytrvalo odmietať podriadiť, až dovtedy, kým  nebudú zlomení, zničení a vyhladení. Kým nevymiznú všetky falošné, pokrivené a mylné ľudské predstavy o „dobre“, ktoré v skutočnosti nikdy dobrom nebolo.    Prúdenie sily Dobra tak nakoniec zničí všetko to, čo sa za dobro iba považovalo a falošne vydávalo. Stane sa tak preto, aby skutočné dobro nakoniec zvíťazilo. Aby konečne zvíťazilo pravé dobro a spolu s ním sa zaskveli všetci ľudia, toto dobro v sebe nesúci. Ľudia čistí, ušľachtilí, čestní, spravodliví a vždy ochotní pomáhať iným.    Každému, kto takým nie je sa preto bude zdať to, čo prichádza, ako niečo stiesňujúce, zraňujúce a bolestné. Ako úder! Ako nepochopiteľný sled úderov a rán bez konca, ktoré v ňom budú bolestné lámať jeho falošné predstavy o dobre. A človek to buď pochopí, podvolí sa a zmení sa, alebo bude zlomený. Zlomený definitívne, ako trvalá prekážka skutočného dobra.    Áno, pre pomýlené a pokrivené predstavy ľudí o dobre, a z nich vyplývajúceho pomýleného a pokriveného jednania im prúdenie zvýšenej sily zo Zdroja Dobra spôsobí veľké utrpenie. Bude tomu tak však žiaľ, iba ich vlastnou vinou.    Aj keď teda prichádzajúce dianie prinesie mnohým veľa bolesti, nemožno nič iného, ako radostne zvolať: Dobro tomuto svetu! Nech dobro, dobro všetko podporujúce a povzbudzujúce prúdi ku všetkým ľuďom na zemi! http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š. Mon, 17 Dec 2012 18:26:25 GMT Prečo existuje utrpenie? [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|154|Dobro-ktore-boli-----.html    Keď nás a našich najbližších postretne utrpenie,  keď vidíme chorých na rakovinu, či iné ťažké choroby, keď sa napríklad dozvieme o existencii niečoho takého, ako detský hospic, človek je chtiac nechtiac nútený pýtať sa: Prečo nás v živote stretá utrpenie? Odkiaľ prichádza a aký má vlastne zmysel? A má vôbec nejaký zmysel? A ľudia, považujúci sa za veriacich si zase kladú otázku: Je utrpenie vôbec zlučiteľné s predstavou Stvoriteľa, ktorý je Láskou?    Odpoveď na všetky tieto  a podobné otázky je drsná a tvrdá rovnako, ako neraz býva i utrpenie, ktoré či už nás, alebo ľudí okolo nás často v živote stretá. Stvoriteľ všehomíra totiž nie je iba Láskou, ako sa vo všeobecnosti myslí. Stvoriteľ je zároveň i Spravodlivosťou. Spravodlivosťou neoblomnou, nepodplatiteľnou, tvrdou a prísnou!    Keď pred 2000 rokmi priniesol Kristus ľudstvu nový Zákon, Zákon Lásky, zvlášť zdôrazňoval, že tým neprišiel zrušiť starý Zákon Spravodlivosti, a že na ňom nemá byť zmenená ani len čiarka. Kristus svojim novým Zákonom Lásky teda neprišiel negovať a poprieť starý Zákon Spravodlivosti, ktorý zostáva naďalej v platnosti. Jeho účinky sa prejavujú oným drsne starozákonným: Oko za oko, zub za zub! Alebo inak povedané: Čo kto zaseje, to aj zožne.    No a práve utrpenie, ktoré človeka stretá, je prejavom Zákona Spravodlivosti. Je dôsledkom železného Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého spravodlivo žneme, čo sme vo svojej dávnej, alebo nedávnej minulosti zasiali.    Oko za oko, zub za zub! Do posledného haliera musí  každý zaplatiť za všetko, čo učinil. Na vlastnej koži a mnohokrát naozaj veľmi bolestivo musí prežiť dôsledky toho, akým spôsobom on sám v minulosti cítil, myslel, hovoril a konal. Absolútne nič mu nebude odpustené!    Kristus povedal, že ak sa niekto previní voči Synovi Najvyššieho, môže mu to byť odpustené, ale ak sa  previní voči Duchu Svätému, nebude mu to odpustené nikdy. Ani v tomto, ani v budúcom veku.    Kto je teda onen Duch Svätý? Je to tvorivá Vôľa Pána, vtlačená do stvorenia vo forme Zákona. Vo forme Zákonov stvorenia! Kto jedná proti nim, tomu nemôže byť odpustené nič z toho, čo učinil.    Svoju Vôľu vo vzťahu k správnemu životu človeka vo stvorení Stvoriteľ veľmi jasne definoval Desatorom a Kristovým posolstvom lásky k blížnemu, ako k sebe samému. Kto podľa toho nežije, stavia sa proti Vôli Najvyššieho. Tým sa ale stavia proti Duchu Svätému a preto mu nič nemôže byť odpustené. A vskutku ani nie je, nikdy nebolo a nikdy nebude. Dôsledkom toho je práve utrpenie, ktoré nás v živote stretá. Utrpenie je teda bolestným zhmotnením dôsledkov nášho vlastného prestupovania Vôle Najvyššieho, vyjadrenej v Desatore a v prikázaní lásky k blížnemu.    Kristus však priniesol ľudstvu nový Zákon. Zákon Lásky, ktorým je možné eliminovať tvrdosť Zákona Spravodlivosti. Ak totiž budeme milovať a ctiť si svojich blížnych, ak im budeme pomáhať, ak budeme voči nim dobrými a spravodlivými, v železnom Zákone spätného účinku sa nám potom musí vrátiť nazad iba láska, dobro, pomoc a spravodlivosť. Ak totiž platí: Oko za oko, zub za zub, bolesť za bolesť, tvrdosť za tvrdosť a strádanie za strádanie, tak rovnako platí: láska za lásku, dobro za dobro a spravodlivosť za spravodlivosť.    Jedine takto je možné eliminovať tvrdé účinky Zákona Spravodlivosti a to bez toho, že by na ňom musela byť zmenená hoci len čiarka. Kto teda žije v Zákone Lásky, môže očakávať iba dobro, šťastie a mier.    Kto ale nežije v Zákone Lásky, ten automaticky a samočinne spadá pod účinky Zákona Spravodlivosti, vyjadrenej slovami: Oko, za oko, zub za zub. Toho bude musieť postretnúť utrpenie, ktoré je dôsledkom tohto Zákona. Potom človeku nezostane nič iného, ako utrpenie prijať, lebo nie je ničím iným, ako ovocím jeho vlastného, nesprávneho jednania.    Ak ale chceme, aby sme sa utrpeniu v budúcnosti vyhli, ak chceme, aby nás už viac nemusel zraňovať železný Zákon Spravodlivosti, neostáva nám nič iného, ako podriadiť sa Zákonu Lásky. Podriadiť sa vo svojom myslení, cítení, reči a jednaní Vôli Najvyššieho, jasne definovanej v Desatore a v Kristovej výzve k láske k blížnemu, ako k sebe samému.    Stručne zhrnuté: Človeče, podriaď sa Vôli Božej a budeš šťastný! Ak sa ju totiž rozhodneš ignorovať, budeš trpieť. Nie tým, že by ťa snáď Stvoriteľ trestal. Budeš trpieť jedine neblahými dôsledkami svojho vlastného jednania.    Rozhodni sa ako chceš. Právo slobodného rozhodovania ti nebude upreté. Nikdy sa však nevyhneš dôsledkom, ktoré ti každé tvoje slobodné rozhodnutie prinesie. http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š. Thu, 15 Nov 2012 16:24:58 GMT Spojenie ateistov s Výšinami [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|153|Preco-existuje-utrpenie.html    Svet je plný paradoxov. Preto paradoxne ten, čo sa považuje za ateistu, môže mať omnoho užšie spojenie so Stvoriteľom, ako ten, kto sa považuje za veriaceho. Ako je to možné?    Treba samozrejme najskôr zdôrazniť, že to neplatí  pre každého ateistu, ale len pre toho, kto sa vo svojom živote snaží byť čestný, spravodlivý, ušľachtilý a ústretový voči ostatným ľuďom. Kto má tieto vlastnosti, alebo sa o ne aspoň usiluje, ten má podľa miery ich intenzity zodpovedajúcu mieru spojenia s duchovnými Výšinami a to i bez toho, že by on sám o tom vedel.   Prečo? Lebo Stvoriteľ je zosobnením, zdrojom a východiskom všetkej spravodlivosti, ušľachtilosti, cti a pomoci všetkému a všetkým. Človek, ktorý má podobné vlastnosti, alebo sa ich snaží v sebe vzbudiť, takýto človek na základe Zákona rovnorodosti automaticky nadväzuje určité spojenie so Zdrojom a východiskom týchto síl. Lebo rovnaké je priťahované k rovnakému! Rovnaké, alebo rovnorodé totiž nachádza k sebe skôr či neskôr cestu a užšie vzájomné prepojenie.    Miera myslenia, chovania a žitia toho, čo nazývame dobrom teda na základe Zákona rovnorodosti určuje mieru spojenia jednotlivca s Výšinami. A to aj vtedy, ak  on sám seba považuje za ateistu. Zákon rovnorodosti totiž nepustí!    Aký má ale význam spojenie človeka s Výšinami? K čomu je to vlastne dobré?    Stvoriteľ je zdrojom všetkého toho, čo nazývame dobrom. Z tohto nepochopiteľného zdroja dobra prúdi dobro ku všetkým bytostiam vo stvorení. Pozdvihuje ich, podporuje ich, posilňuje ich, ochraňuje ich a to presne podľa miery ich vnútornej a vonkajšej  rovnorodosti s univerzálnym princípom Dobra. A toto neviditeľné prepojenie nie je len nejakou duchovnou chimérou, ale v hmotnosti sa prejavuje v celkom konkrétnych životných situáciách a celkom  konkrétnym dianím, ktoré je človekom reálne pociťované tak, že sa mu darí. Že mu veci vychádzajú, že je zdravý, že cíti radosť a šťastie.    Celé to funguje tak, že prúdenie zo zdroja Dobra nájde na základe rovnorodosti každého, kto dobro v sebe prechováva a zahrnie ho dobrom a priazňou, ktoré potom vo svojom živote, v rôznych životných situáciách naozaj reálne pociťuje. Takto sa to deje bez výnimky a zákonitým spôsobom, bez ohľadu na to, čo dotyčný sám o sebe prehlasuje.    Rozhodujúcou je totiž vždy iba miera jeho myslenia a žitia podľa princípu Dobra, ktorá následne určuje mieru jeho prepojenia s Výšinami. A teda zároveň i mieru pomáhajúcich a podporujúcich síl dobra, ktoré k  danému človeku prúdia.    Rozhodujúca je jedine miera žitia dobra! Nič iného! A preto paradoxne neraz ten, kto o sebe hovorí, že je veriaci, kto chodí do kostola a zúčastňuje sa rôznych iných náboženských povinností, avšak vo svojom živote nenapĺňa princípy spravodlivosti, cti, ušľachtilosti  a ústretovosti voči ostatným nemusí mať vôbec žiadne, alebo len veľmi chabé spojenie s Výšinami. Takýto veriaci môže byť od svojho Stvoriteľa na míle vzdialený, i keď on sám sa za veriaceho považuje.    Boha totiž nemožno oklamať! Lebo zhora nie je vôbec braný zreteľ na jednotlivé vierovyznania, ani na nijaké vonkajšie prehlásenia. Zhora, prostredníctvom Zákona rovnorodosti sa berie ohľad iba na žitú opravdivosť! Na to, ako si človek vo svojom živote reálne stojí voči princípu Dobra. To je to najpodstatnejšie a všetko ostatné je podružné. Takto múdro a dokonalo to funguje, pričom vnímavý človek jasne cíti, že to inak ani nemôže byť.    Dajme si ešte odpovede na dve otázky a síce, prečo je predsa len dobré byť veriacim v Boha a prečo je zlé byť ateistom?    Veriaci je človek, ktorý sa otvorene hlási k najvyššiemu princípu Dobra, o ktoré chce usilovať. Jeho viera má ten zmysel, že si svoje predsavzatie pravidelne oživuje a vždy opätovne sa v ňom utvrdzuje, aby všedné dni neprekryli, a ako sa vraví „neprevalcovali“ jeho odhodlanie. Jeho viera, jeho návštevy chrámu, či iné náboženské povinnosti sú teda len prostriedkami k dosiahnutiu konečného cieľa, ktorým je odhodlanie stať sa čestným, ušľachtilým a láskavým človekom.    Ak ale človek neusiluje o tento cieľ, všetko vonkajšie proklamovanie viery, jeho návštevy chrámu i ostatné náboženské povinnosti mu sami o sebe nie sú a nijako nemôžu byť osožné.    No a prečo nie je dobré byť ateistom? Pretože v takomto prípade, hoci by išlo aj o dobrého človeka, jeho odmietanie existencie Stvoriteľa, odmietanie duchovného rozmeru bytia a s ním súvisiace kontinuálne pokračovanie života po fyzickej smrti  mu znemožní plnohodnotné vnímanie reality po jeho odchode z hmotného tela. Lebo čo človek chce, to sa mu stane! Ak sa teda rozhodol neveriť vo veci duchovné, v existenciu Stvoriteľa i v život po smrti, po svojej vlastnej smrti vkročí do sveta, v ktorom bude vnímať okrem stále trvajúceho, vlastného bytia, iba nepreniknuteľnú tmu a hrobové ticho, čo napokon vyústi do prežívania bezvýchodiskového zúfalstva.    Človek totiž svojou nevierou vo veci duchovné nemôže zabiť realitu ďalšieho vlastného jestvovania, avšak môže sám v sebe zabiť schopnosť jej vnímania, pociťovania, videnia a prežívania. A preto nedokáže vnímať novú realitu okolo seba. Nedokáže vnímať, vidieť a prežívať jej nádheru, jas a krásu preto, lebo on sám to tak chcel. Lebo žil a zomrel v presvedčení, že nič ďalšieho nejestvuje a jeho chcenie sa mu stalo realitou. Realitou jeho osobnej straty plnohodnotného vnímania nového rozmeru bytia.    Len si predstavme taký život. Život v tme, tichu a bez možnosti pohybu. A to všetko trvá až do chvíle, kým vzrastajúce zúfalstvo neprinúti človeka k prosbe o pomoc. K prosbe o pomoc k niekomu, kto by pomôcť mohol. O pomoc k Stvoriteľovi, ktorého existenciu dovtedy zavrhoval. A táto prosba, nesúca v sebe zárodok tušenia o jestvovaní niečoho Vyššieho spôsobí, že človek zrazu začne vnímať, vidieť a počuť. Začne vnímať, vidieť a počuť, lebo on sám sa otvoril tejto možnosti. Lebo už poľavil v kŕčovitosti svojho materializmu. Najskôr vidí len slabo a matne, ale na základe vrúcnej vďaky smerovanej nahor, ktorá v ňom vzbĺkne, sa mu všetko osvetľuje čoraz viac a viac.    Približne takýto môže byť osud ateistu, ktorý bol na zemi dobrým človekom, ale ktorý si vlastnou nevierou vo veci duchovné sformoval po svojej smrti veľmi ťažké prežívanie, ktorého mohol zostať ušetrený.   http://kusvetlu.blog.cz/   v spolupráci s M.Š. Mon, 22 Oct 2012 17:53:16 GMT Poburujúce predpovede počasia [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|152|Spojenie-ateistov-s-Vysinami.html    Tento článok vznikol ako reakcia na nepochopiteľné a podivuhodné reakcie ľudí počas mimoriadneho sucha na jar, začiatkom leta, ale i na jeseň tohto roka.    V dnešnej sebeckej dobe všeobecného upriamenia ľudí iba na seba samých je ich slepým egoizmom poznačené takmer všetko, ba dokonca i taká zdanlivo odťažitá vec, akou je predpoveď počasia. Vždy, keď som ju v poslednej dobe počúval, ma vyslovene poburoval egoizmus z nej priam sršiaci. Egoizmus, uzurpujúci si právo mať všetko tak, ako chcem JA! Ako to je výhodné práve pre MŇA a nič iného ma nezaujíma! Všetko ostatné mi môže byť ukradnuté.       O čo ide? Skúste sa raz lepšie započúvať do ktorejkoľvek z predpovedí počasia. Či už krátkodobých, alebo dlhodobých. Či už v komerčných rozhlasových staniciach, alebo na staniciach verejnoprávnych. Všade je to rovnaké. Vo všetkých správach vládne snaha mestského, počítačového človeka po príjemnom, teplom počasí. To je ideál! Akonáhle sa má zamračiť, ba nebodaj pršať, je to hneď ohlasované ako zhoršenie počasia. A keď už zrážkové obdobie prejde, je  sebeckému človekovi, zahľadenému iba samému do seba radostne oznamované, že počasie sa našťastie v najbližších dňoch opäť zlepší. Že opäť bude pekne, čím sa myslí slnečno, približne do 30 stupňov Celzia.    Čo je však na tomto tak zvláštneho a poburujúceho?  Spomínaný trend kultu pekného počasia vládne dlhodobo a bol plne aktuálnym počas celého toto roka. I počas jari i leta, ktoré boli extrémne suchými. Pôda bola mimoriadne vysušená, pretože zrážky chýbali nie len na jar, v lete, ale aj na jeseň minulého roku. No a toto veľké sucho spôsobilo neúrodu. Výpadok v zbere husto siatych obilnín sa pohybuje okolo 30 percent. Vyčíslené škody rastú do desiatok miliónov Eur, na základe čoho je už dopredu avizované ďalšie zdražovanie ceny potravín.    Na jar, kedy sa rozhodovalo o tom, ako to s úrodou obilnín dopadne, bol akýkoľvek dážď p re vyprahnutú prírodu doslova požehnaním a životodarným balzamom. A tak je tomu i naďalej, pretože deficit vlahy je obrovský a na poliach sa nachádza ešte mnoho plodín, ktoré dážď veľmi potrebujú. Plodín, využívaných ako kŕmne zmesi pre živočíšnu výrobu, ktorých nedostatok zdvihne ceny krmovín a následne zapríčiní zvýšenie cien mäsa. Mimochodom, toto zvýšenie cien krmovín je už avizované na základe neúrody kŕmnych obilovín. Od zberu jesenných plodín iba záleží, do akej konečnej výšky sa vyšplhá.    Z vyššie uvedených dôvodov ľudia, čo i len trochu spojení s prírodou ďakujú za každú kvapku dažďa. Za každú vlahu, prichádzajúcu zhora pre dlhodobým suchom zmučenú prírodu. Keby sa napríklad niečo podobného dialo v stredoveku, ľudia, vtedy ešte prevažne veriaci, by sa úpenlivo modlili za dážď.    No a za takejto extrémnej a doslova hraničnej situácie zaznievali z rozhlasu počas jari i leta spomínané, poburujúce predpovede počasia, podlízavo poplatné sebeckým prianiam človeka mestského, počítačového typu, požadujúceho neustále pekné a slnečné počasie.    Len si vypočujte nejakú predpoveď počasia. Buď priamo, alebo v podtexte to všade nájdete. Je to ale svedectvo neuveriteľného a nepochopiteľného egoizmu, demonštrácia extrémnej zahľadenosti ľudí iba samých na seba a doslova absolútnej odtrhnutosti od prírody a jej základných cyklov a potrieb.    Len JA! JA chcem mať všetko tak, ako to MNE vyhovuje! Nič ostatného ma nezaujíma! A už vôbec nie nejakí hlúpi poľnohospodári a iní sedliaci! Ja pôjdem do Tesca alebo niekde inde a všetko, čo potrebujem si kúpim.    Hľa obraz našej doby! Hľa, obraz človeka, ktorý vyšiel z lona prírody a ktorý si vytvoril inú, vlastnú realitu. Od prírody sa odtrhol, ide proti nej a už vôbec ho nezaujíma. Vlastne zaujíma, ale iba vtedy, keď potrebuje mať pekný víkend a dovolenku. Inak mu môže byť celá príroda ukradnutá! Inak ho iba obťažuje svojimi  nepohodlnými potrebami, akou je napríklad dážď, ktorý modernému človeku dnešnej doby iba znepríjemňuje život a kazí pekné víkendy a dovolenky.    Čo si zaslúži takýto človek? Čo si zaslúži takéto ľudstvo? Čo si zaslúžia neverní a vierolomní synovia matky prírody, ktorí sa obrátili proti nej? Ktorí ju ničia, drancujú, týrajú a pomaly chemicky likvidujú?    Takýto človek a takéto ľudstvo si nezaslúži nič iného, ako spravodlivú odplatu! Spravodlivý protiúder za všetky tie ich nespočetné údery a rany, za všetku tú necitlivosť, agresivitu a aroganciu, prejavovanú voči matke prírode.     A toto sa už začína diať! Príroda nám začína vracať údery! Slepý je ten, kto to v prejavoch extrémneho prírodného diania nevidí! Vskutku nadchádza čas, keď sa príroda obracia proti ľudstvu a bude ho biť pre jeho sebecký, už ďalej neudržateľný, všetkému a všetkým ubližujúci, rozpínavý a stále rastúci egoizmus.    Oko za oko, zub za zub a úder za úder!    Ak sa človek nespamätá, neprecitne a nezmení sa, matka príroda sa napokon v mohutnom protiúdere zbaví egoistického netvora, zvaného človek, ktorý nebol nikdy schopný ničoho iného, ako škodiť.    Zostať na zemi a žiť na nej naďalej budú môcť iba ľudia, ktorí sú spojení s prírodou, ktorí majú voči nej úctu a ktorí sú schopní hľadieť na dobro celku a nie iba na svoje vlastné, sebecko malicherné dobro tak, ako je tomu dnes.   http://kusvetlu.blog.cz/     v spolupráci s M.Š. Thu, 27 Sep 2012 16:19:15 GMT Kto sú najdôležitejší ľudia na svete? [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|150|Poburujuce-predpovede-pocasia.html    Ešte existujú ľudia, ktorí držia našu zem. Bez nich by sa už dávno všetko zrútilo. Nie je ich veľa, ale je šťastím pre svet, že sú. Kto je to? Kto k nim patrí?    Naša civilizácia je plná zla! Plná egoizmu, chamtivosti, materializmu, závisti, bezhlavej túžby po peniazoch, moci, majetkoch a užívaní si. Plná nečistoty, vyzývavého vyzdvihovania telesnosti a zvrhlosti. Plná nespravodlivosti, arogancie, pýchy, neúcty a bezcitnosti voči iným a tak ďalej a tak ďalej.    Miliardy ľudí prijali tento životný štýl za svoj. Takto žijú, týmto sa riadia a toto podporujú! Vo svojich myšlienkach, činoch i názoroch! Niektorí sú v tom ťahúňmi a iniciátormi, iní sa nechávajú niesť prúdom. Prúdom, ktorý svojim pasívnym spôsobom schvaľujú, podporujú a neodporujú mu.    Svet kráča cestou zla! A mnohí si vravia: veď predsa tak to chodí a ak sa človek chce mať dobre, ak chce niečo dosiahnuť, niekým byť, ak si chce niečo užiť, ak chce dobre zabezpečiť seba a svoju rodinu, neostáva  mi nič iného. Jednoducho treba bojovať spôsobom a prostriedkami, aké si doba vyžaduje. Podobným spôsobom uvažuje väčšina a väčšina sa tak i riadi, a to každý podľa svojich schopností a možností.    Na zemi však existujú aj ľudia, ktorí uvažujú inak. Ktorí sa nedali strhnúť zmieneným všeobecným trendom, ale dokázali si zachovať zmysel pre česť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Dokázali si zachovať úctu a ústretovosť k ľuďom, ako i odstup od pseudo hodnôt tupého materializmu.    Sú to ľudia iní, ako tí ostatní. Ľudia iní, ako väčšina, ktorí neraz preto, aby neboli vysmievaní a napádaní, si svoje postoje a názory radšej nechávajú iba sami pre seba. Nechávajú ich skryté v sebe, vo svojom najhlbšom vnútri, ktoré sa nijako nedokáže stotožniť s tým, ako žijú, myslia, správajú sa a jednajú ľudia tohto sveta, ktorí vedia „ako to chodí“.    Takíto ľudia, vybočujúci z radu, boli na zemi vždy počas jej dlhej histórie. Nikdy ich nebolo veľa, ale vždy tu boli a našťastie sú i v dnešnej dobe. Keby ich nebolo, keby zmizli zo zeme, mocná ruka neoblomnej Spravodlivosti vševládneho Boha by už dávno zmietla  celé toto hriešne a skazené ľudstvo z povrchu zemského .    Len kvôli nim, kvôli tým zopár spravodlivým však zem ešte existuje! Oni, tichí, nenápadní a bezmenní, stojaci bokom, mimo hlavného prúdu, oni sú skutočnými osobnosťami našej civilizácie. Oni sú tými, ktorí držia zem! Oni sú tými skutočne veľkými a pravými ľuďmi, ktorým ľudský balast, považovaný súčasnou civilizáciou za osobnosti nesiaha ani len po členky. Oni sú soľou zeme!    Áno, práve oni, vo svojej tichej nenápadnosti sú najpotrebnejšími ľuďmi na zemi, ktorých ak by nebolo, nastal by koniec. Koniec a zničenie presne tak, ako boli Hospodinom v dávnych časoch zničené hriešne mestá, v ktorých sa nenašiel dostatočný počet spravodlivých. Dostatočný počet na to, aby mohli byť zachované a aby ich ďalšia existencia bola oprávnená a mala nejaký zmysel.    Vy, usilujúci o ušľachtilosť a spravodlivosť, ktorí veľmi dobré cítite, že tak, ako to vo svete funguje dnes, že tak to vôbec nemá byť, vy, ktorí prechovávate úctu k iným, vy, ľudia dobrého a čistého srdca zdvihnite hlavy! Pán a  vládca všehomíra o vás vie! On podrží nad vami ochrannú ruku!  Nech ste už kdekoľvek. V ktorejkoľvek cirkvi, denominácii, či profesii. V ktoromkoľvek národe, etnickej skupine, či rase. Lebo vy, usilujúci o dobro a spravodlivosť, nech už ste kdekoľvek, vy ste soľou zeme! Vy ste tí poslední v očiach tohto sveta, ktorí sa stanú prvými. Nenechajte sa prevalcovať dobou a vytrvajte v hodnotách svojho dobrého, čistého a ušľachtilého srdca. Lebo čím tmavšou a čiernejšou je noc prepadu všetkých skutočných hodnôt, tým bližšie je svitanie! Tým bližšie je nové, žiarivé ráno.! Tým bližšie je čas, kedy bude burina oddelená od pšenice! A pšenicu zhromaždia v Pánových sýpkach, kým burinu zviažu a spálila v ohni.    Dobro zvíťazí! Zvíťazí spravodlivosť, česť, ušľachtilosť a pomáhajúca láska k blížnemu! Meč Spravodlivosti vševládneho Boha vyhladí zlo z tejto zeme a spolu s ním i všetkých tých, ktorí mu slúžili, podporovali ho a prechovávali ho vo svojom vnútri.    Lebo právo na život vo stvorení má iba dobro, kým zlu bol len milostivo prepožičaný čas, aby spoznalo vlastnú nízkosť a pretvorilo sa v dobro. Čas, určený na to však už vypršal! Bije hodina dvanásta! Zlo tohto sveta očakáva už iba agónia a po nej rýchly koniec. Rýchly koniec všetkého zla, všetkých jeho tvorcov, prisluhovačov a podporovateľov!    Vy, usilujúci o dobro, čistotu, česť a spravodlivosť preto vytrvajte! Vy ste v práve! Vy stojíte vo Vôli a ochrane Pána! Jasne sa to všetkým ukáže, keď padne ľudské pravo a bude zlomená voľa tohto sveta.    Svet, ktorý opovrhol všetkými vznešenými a ušľachtilými hodnotami bude zanedlho vyššou mocou zrazený na kolená! Na kolená a do prachu, aby spoznal svoju ničotnosť! Aby mohla naplno vyniknúť skutočná veľkosť! Pravá veľkosť ľudí dobrého, čistého a ušľachtilého srdca! Vytrvajte! Už to nebude dlho trvať! http://kusvetlu.blog.cz/   v spolupráci s M.Š. Sat, 08 Sep 2012 16:59:29 GMT Úpadok! Úpadok! A katastrofálny! [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|149|Kto-su-najdolezitejsi-ludia-na-svete------.html    Je pokrokom, že veci intímneho, ba toho najintímnejšieho charakteru, ktoré majú práve pre svoju intimitu zostať skryté, sa odhaľujú pohľadom všetkých? Je pokrokom, že ľudská civilizácia stráca stud? Že stráca stud, ktorého úlohou je chrániť pred upadnutím do zmyselnosti a nečistoty, nehodnej človeka? Je nenormálny ten, komu vystúpi na tvári rumenec studu pri otvorených zmienkach o ľudskej intimite, alebo je naopak nenormálny ten, kto sa ani len trochu nezahanbí pri sledovaní tých najväčších zvráteností? Čo je normálne a čo nenormálne?    V sobotu dopoludnia býva v slovenskom rozhlase relácia Svet v obrazoch. Hovorí sa v nej o rôznych zaujímavostiach z rozličných kútov sveta. V mimoriadne negatívnom slova zmysle ma tam zaujala reportáž z Veľkej Británie. Hovorilo sa v nej o veľmi úspešnej knihe, ktorá sa momentálne vypredáva neuveriteľným tempom v počte jeden kus za sekundu. A toto tempo vraj nijako nepoľavuje. Ba naopak!    O akú knihu ide? Čo môže byť v dnešnej dobe tak mimoriadne úspešného? Možno už začínate tušiť. Áno, ide o telesnosť. Kniha je napísaná ženskou autorkou a je poňatá ako román pre ženy. Preto ju aj kupujú a čítajú prevažne ženy. Hovorí sa v nej o vzťahu veľmi bohatého muža k študentke a to, čo je na knihe najatraktívnejšie sú rôzne, dopodrobna opisované sexuálne praktiky. Z tohto dôvodu sa mnohé ženy ani neodvažujú knihu čítať na verejnosti, trebárs vo verejných dopravných prostriedkoch, hoci nájdu sa samozrejme aj "odvážne". Kniha je napísaná tak kontroverzným štýlom, že dokonca i muži, ktorí sú už naozaj zvyknutí zniesť čokoľvek, k nej zaujímajú dosť rozpačitý postoj.    Hollywood vraj kúpil od autorky autorské práva za 5 miliónov dolárov a chystá sa natočiť film. Už sa dokonca začína pomaly špekulovať o tom, kto v ňom bude hrať dvojicu hlavných hrdinov. Toľko stručný opis reportáže, vysielanej vo verejnoprávnom slovenskom rozhlase, ktorá mala poslucháčov pravdepodobne zaujať svojou šteklivosťou.    Čo vy na to priatelia? Aký máte na vec názor? Je podľa vás normálne a žiaduce vydávať podobné knihy a zverejňovať takéto reportáže vo verejnoprávnych médiách?    Môj osobný názor je nasledovný: Táto rozhlasová reportáž je dokonalým obrazom súčasnej zvrhlej a zvrátenej doby! Doby, v ktorej sa veci spojené s ľudskou telesnosťou až agresívne nehanebným spôsobom stavajú do popredia. Počnúc módou, cez časopisy, knihy, divadelné hry, filmy, internet až po rôzne prezentácie tých najzvrhlejších a najzvrátenejších praktík.    To čo sa deje v oblasti vyzdvihovania ľudskej telesnosti nie je normálne. Je to abnormálne, i keď keď je všeobecnou snahou prezentovať to ako pokrok. Ako úplnú otvorenosť a postupné, zdravé odstraňovanie akejkoľvek prudérie. Veď to, o čom sa v minulosti naši "zaostalí" predkovia neodvažovali ani hovoriť, o tom sa dnes hovorí úplne otvorene, ba úplne otvorene sa to ukazuje trebárs vo filme, na internete a podobne. A to je predsa pokrok! Pokrok, spočívajúci v úplnom odkrytí a odhalení všetkých tabuizovaných tém.    Je to ale naozaj pokrok? Je pokrokom, že veci intímneho, ba toho najintímnejšieho charakteru, ktoré majú práve pre svoju intimitu zostať skryté, sa odhaľujú pohľadom všetkých? Je pokrokom, že ľudská civilizácia stráca stud? Že stráca stud, ktorého úlohou je chrániť pred upadnutím do zmyselnosti a nečistoty, nehodnej človeka? Je nenormálny ten, komu vystúpi na tvári rumenec studu pri otvorených zmienkach o ľudskej intimite, alebo je naopak nenormálny ten, kto sa ani len trochu nezahanbí pri sledovaní tých najväčších zvráteností? Čo je normálne a čo nenormálne?    Ľudstvo sa v sebe všemožne snaží udusiť cítenie studu, ako niečo, čo už v živote moderného človeka nemá nijaké miesto. Hranica studu je modernou dobou posúvaná čoraz nižšie a je snahou túto hranicu odstrániť úplne. Odstrániť podobne, ako sme odstránili hranice medzi štátmi v Európskej únii. Až potom nastane sloboda! Skutočná sloboda, v ktorej si budeme môcť i v oblasti ľudskej intimity robiť čo len chceme. Voľne a slobodne! Bez hraníc! Bez tiesnenia spiatočníckym studom! Už sa nebudeme červenať! Budeme otvorení úplne všetkému a všetko nám bude dovolené. Dovolené bez studu a najmenších výčitiek svedomia.    Toto je cesta, ktorou sa ľudstvo rozhodlo kráčať, avšak je to cesta do záhuby. Cesta úpadku totožná s rozkladom elementárnej ľudskosti a ľudskej dôstojnosti. Prečo? Lebo jedným zo Zákonov tohto univerza je Zákon tiaže, v účinkoch ktorého všetko ľahké stúpa nahor a všetko ťažké klesá nadol. A to nie len na fyzickej úrovni, ale aj na úrovni duševnej.    Čo je teda na duševnej úrovni ľahké a preto to môže stúpať? To čo je čisté a ušľachtilé. A čo je v duševnej rovine ťažké a preto to musí klesať? To, čo je temné a nízke. Deju stúpania nahor sa hovorí vzostup a deju klesania nadol sa hovorí pád. Pád, alebo úpadok!    Vesmírnemu Zákonu tiaže podlieha všetko, čo sa nachádza na tejto zemi. Podlieha mu svet fyzikálny, ale aj svet duševný. Z poznania účinku tohto jednoduchého Zákona celkom logicky vyplýva, že iba to, čo je čisté a ušľachtilé môže kráčať cestou vzostupu. Naopak to, čo je temné a nízke musí kráčať cestou k úpadku.    A teraz zásadná otázka: Kam kráča toto ľudstvo? Nahor k vzostupu, alebo nadol k úpadku? Spejeme k šťastiu, spokojnosti, mieru a harmónii, alebo je náš život naplnený nespokojnosťou, stresom, zlými vzťahmi či strachom o prežitie?    Kto by mal predsa len pochybnosti o tom, kam to vlastne spejeme, nech sa pozrie do dennej tlače, alebo si vypočuje správy. Najčastejšie skloňovanými slovami v nich sú slová kríza a recesia. Recesia, čo v preklade znamená úpadok.    Zákon tiaže, zakotvený v chode univerza nás teda s chladnou dôslednosťou tlačí presne tým smerom, ktorý sme si vybrali. Tlačí nás k úpadku!    No a knihy podobného charakteru, ako bola tá, spomínaná na začiatku, sú strojcami tohto úpadku. Sú klincami do rakvy ľudstva. Sú niečím, čo znečisťuje a špiní vnútorný život ľudí a tým zaťažuje zem a strháva ju k úpadku. No a žiaľ, podobnej nečistoty je všade okolo nás obrovské množstvo a práve pre to je dôvod, prečo to s nami ide tak prudko nadol. Nadol až na samé dno, kde nás čaká skaza.    Vyhnúť sa úplnej skaze, kam smerujeme je podľa Zákona tiaže možné iba príklonom k tomu, čo povznáša. Čo povznáša k čistote a ušľachtilosti. Jedine tadiaľto vedie cesta k vzostupu. Nie je jedno, na čo sa pozeráme, čo cítime, ako cítime, ako myslíme a čo hovoríme. Ak sa v tom totiž zachvieva čistota a ušľachtilosť, stávame sa tým strojcami lepšej budúcnosti ľudstva i svojej vlastnej.    Ak je to ale plné nízkosti a nečistoty, stávame sa strojcami a tvorcami úpadku, smerujúceho ku skaze. K zničeniu ľudstva i nás samotných, lebo podľa vesmírneho Zákona tiaže nič iného nie je vôbec možné.   http://kusvetlu.blog.cz/     v spolupráci s M.Š. Sun, 19 Aug 2012 16:59:58 GMT O kolotoči násilia a agresivity [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|148|Upadok-Upadok-A-katastrofalny.html    Ten, kto pozerá filmy plné násilia a agresivity je sám násilníkom a zločincom? Prečo? Lebo vo svojom vnútri citovo prežíva niečo veľmi podobného, ako keby sa zobrazovaného násilia a agresivity zúčastňoval naživo a osobne. Dejom filmu býva totiž nebadane vťahovaný do jeho spolu prežívania. No a toto jeho osobné citové prežívanie násilia je súčasťou, je ohnivkom kolobehu reťaze násilia na našej planéte.    Ako teda vlastne vzniká a čím je živená realita každodenného násilia a agresivity na našej planéte? Ako vzniká násilie a z čoho povstáva?     Každé vonkajšie násilie má svoj počiatok v zhluku neviditeľnej, negatívnej mentálnej energie, tvorenej miliónmi ľudí, ktorá sa zhromažďuje okolo našej zeme. Ide o určité mentálne zhromaždisko energií zla, vznikajúce prostredníctvom citového a myšlienkového prežívania. Podľa fyzikálneho zákona o zachovaní energie sa totiž žiadna energia nestráca, teda ani energia citov a myšlienok.    Naopak, jej kumulovaním vznikajú silné energetické polia, ktoré za neustáleho prílevu negatívnych citových a myšlienkových foriem ľudí spejú veľmi rýchlo do svojho kulminačného bodu, v ktorom nastáva vybitie  tejto neviditeľnej, nahromadenej myšlienkovej energie. Tak sa potom nakoniec ono neviditeľné zhmotňuje vo viditeľný v čine.    Zmienený mentálny zhluk energií zla, agresivity a násilia vyprodukovaný ľudstvom je teda zdrojom vzniku všetkých vojen, konfliktov a násilia akéhokoľvek druhu.    Princíp tohto kolobehu zla je jednoduchý a stále ten istý. Prvým krokom je vytvorenie podnetu pre tvorbu mentálnej nenávisti, násilia a agresivity. Druhým krokom je servírovanie tohto podnetu do myšlienkového a citového života spoločnosti a tretím krokom je nevyhnutné samočinné vybitie negatívnych energií, ku ktorému dochádza po dosiahnutí kulminačného bodu. Tak vzniká vojna, konflikt, útlak a násilie.    Podnety pre vytváranie negatívnych, násilných a agresívnych myšlienkových zhlukov boli v každej dobe iné, plniac však vždy jeden a ten istý účel. V komunistickom Rusku to bol napríklad triedny boj, vo fašistickom Nemecku rasová nadradenosť a z nej  vyvodené právo potierať menejcenných, v Afrike je to kmeňová nenávisť, v arabskom svete náboženský fanatizmus, no a u nás, v modernom svete je to servírovanie násilia v kine, v televízii, na internete a inde.    Takýmto spôsobom je teda ľudské myslenie cielene manipulované k vytváraniu negativity a zla na mentálnej a citovej úrovni, z čoho napokon vzniká zlo fyzické a celkom reálne, za ktoré však každý z nás nesie svoj vlastný diel zodpovednosti. A to aj vtedy, ak zlo a násilie vykoná niekto iný, lebo spolu vinnými sú aj tí, čo násilie a agresivitu vytvárali a živili „iba“ na citovej a myšlienkovej úrovni. Preto sú zločincami rovnako, ako aj tí, čo zločin reálne vykonali.    Vyššie popísanú zákonitosť kolobehu vzniku a prúdenia zla však možno využiť i pozitívnym spôsobom. Ak totiž budeme ľudí stimulovať k dobru, ak im budeme hovoriť o pozitívnych vzoroch a ponúkať pozitívne modely správania, ak sa v spoločnosti začne viac rozprávať o cti, spravodlivosti, ušľachtilosti a ľudskosti, postavenej na princípe pomoci slabším, ak sa tým všetkým ľudia budú vážne zaoberať, potom začnú vytvárať tomu zodpovedajúce myšlienkové a citové formy, ktoré sa nakoniec musia v reálnom, každodennom živote prejaviť tým najpozitívnejším spôsobom.    Áno, človek nesie obrovskú zodpovednosť za kvalitu vlastného vnútorného života. Za kvalitu svojho svojho myslenia a cítenia, ktoré sa účinkami Zákonov univerza stáva nakoniec realitou nášho každodenného života. Vo svojom vnútri teda prežívajme a myslime vždy iba tak, aby táto realita mohla byť pozitívna.   http://kusvetlu.blog.cz/     v spolupráci s M.Š. Thu, 02 Aug 2012 15:30:11 GMT Prečo nič správne nechápeme? [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|146|O-kolotoci-nasilia-a-agresivity-.html    Je možné hrabať vodu hrabľami? Je možné použiť motorový čln na premiestňovanie púšťou? Úsmevná predstava, že? A predsa až takto smiešne to vyzerá s ľudstvom v jeho chápaní skutočnej reality a zásadných súvislostí života. A to preto, lebo svoje základné danosti a predpoklady, konkrétne svoj cit a rozum používa nesprávnym spôsobom.    Jedine vtedy, ak použijeme hrable na hrabanie trávy a motorový čln na plavbu po vode, jedine vtedy budeme konať správne, pretože daný nástroj využijeme k účelu, na ktorý je určený. Tak je to aj s využívaním rozumu a citu.    Človek má k dispozícii päť zmyslov, ktoré mu majú slúžiť k jeho pôsobeniu v hmotnom svete. Okrem   piatich zmyslov máme ešte aj rozum Rozum je hmotný, lebo pochádza z hmotného mozgu a je nástrojom, určeným na poznávanie hmoty. Rozumové poznanie ľuďom už v mnohom uľahčilo život, čo je zvlášť viditeľné v súčasnej modernej dobe.    Avšak aj rozum má svoje obmedzenia. Sú ním hranice hmotnosti, hranice hmotného sveta. Rozsah hmotnosti je obrovský a preto sa nám môže zdať možnosť rozumového poznávania neobmedzená a bez konca. Ale nie je to tak. Rozumové poznanie má svoje presne vymedzené hranice, obmedzené priestorom a časom. Na to, čo sa nachádza za týmito hranicami už rozum nestačí.    Ako príklad si vezmime pojem Stvoriteľ a v súvislosti s ním termín večné bytie. Rozum, ktorý je hmotný a je nástrojom na poznávanie hmoty, rozum, ktorý pozná iba neustále vznikanie a zanikanie foriem hmotného sveta, tento rozum jednoducho nie je schopný vôbec chápať  niečo také ako Stvoriteľ a večné bytie.    Ak sa teda v tomto smere na náš rozum plne spoľahneme a tým sa podriadime jeho priestorovo časovej obmedzenosti, nie je potom možné tvrdiť nič iného, ako to, že Stvoriteľ a ani večné bytie neexistuje, lebo svojim rozum nie sme schopní niečo takéhoto vôbec pochopiť. Z čisto rozumového hľadiska máme samozrejme úplnú pravdu.     Ale pozor! Okrem piatich zmyslov a rozumu má  človek ešte aj cit. A ako je rozum hmotným nástrojom, určeným na poznávanie vecí hmotných, tak práve cit je nástrojom, určeným na poznávanie, alebo lepšie povedané vyciťovanie vecí, nachádzajúcich sa nad hmotou. Je tomu tak preto, lebo náš cit nie je hmotného druhu, ale druhu nehmotného. Cit je totiž prejavom a rečou ducha! Nášho ducha, ktorého sídlo sa nachádza v oblasti srdca. V oblasti srdečnej pletene. Presne tam smeruje náš prst vždy vtedy, keď ukazujeme na seba v súvislosti s pojmom „ja“.    A práve on, náš duch, je našim skutočným, pravým „ja“. Pochádza z duchovného sveta, nachádzajúceho sa nad hmotnosťou. Naše pravé „ja“ prichádza do hmotnosti za účelom sebazdokonaľovania a rozvinutia k plnej zrelosti. Z tohto dôvodu je preto jedine náš duch schopný chápať veci duchovného druhu, pochádzajúce z úrovní nad hmotou.    Rozum a cit sú teda dva nástroje, z ktorých každý je určený na iný účel. Ak sa však budeme snažiť rozumom o pochopenie vecí duchovných, budeme sa naozaj podobať človeku, ktorý chce nezmyselne hrabať vodu hrabľami, alebo sa snaží prejsť púšťou na motorovom člne. Jednoducho povedané, všetky schopnosti, ktoré ako ľudia vlastníme, musíme využívať iba na účely, na ktoré sú určené. Inak budú výsledky úbohé.     Tragédiou dnešnej doby je takzvaný materializmus, ktorý vznikol preto, lebo jeho stúpenci sa spoliehajú len a len na rozum, pričom popierajú vlastné cítenie. Popierajú ho a vôbec ho nerozvíjajú. Títo ľudia vo svojej rozumovej obmedzenosti tvrdia, že duchovno je iba výmysel, pretože z ich čisto rozumového hľadiska sa im to subjektívne javí ako objektívna pravda. Sú to však žiaľ ľudia, ktorí sa potlačením schopnosti vlastného cítenia a spoľahnutím sa iba na rozum stali dobrovoľne neschopnými vnímania ďalšej dimenzie bytia a svoj život žijú z tohto dôvodu úboho neplnohodnotným spôsobom. Týchto chudákov v ich dobrovoľnej rozumovej obmedzenosti možno iba ľutovať.    Neprirodzené nadhodnotenie rozumu však spôsobilo katastrofálnu spúšť i u ľudí, ktorí si ešte dokázali zachovať určitú mieru zdravého cítenia a preto sú schopní vyciťovať reálnu existenciu sveta  duchovného, nachádzajúceho sa nad hmotou. V čom spočíva ich tragédia?    Zhora, z vysokých duchovných úrovní boli počas celej histórie našej civilizácie do hmotnosti posielaní poslovia, ktorí nám prinášali poznanie duchovných Zákonitostí. Keďže podstata našej osobnosti je duchovná, jedine život podľa duchovných Zákonitostí nám môže zabezpečiť správny vývoj a skutočné dozrievanie našej osobnosti, aby sme napokon, ako zrelá a plnocenná bytosť mohli opustiť hmotnosť, vstúpiť do rozprávkovo krásnych, duchovných oblastí bytia a trvalo tam žiť.    Všetko to, čo nám títo poslovia prinášali, medzi nimi i samotný Syn Boží, všetko toto prichádzalo z hora, čiže z oblastí mimo hmotného priestoru a času. Obsah, zmysel a význam týchto posolstiev mohol byť preto správne pochopený iba prostredníctvom citu. Rozum mal pri tom nevyhnutne hrať až druhé husle.    K čomu však na veľké nešťastie došlo? Bezmedzná dôvera v rozum, ktorý sa osvedčil v tak mnohých veciach spôsobila to, že sa človek vo svojej naivite a nevedomosti začal usilovať aj o pochopenie vecí duchovných prostredníctvom svojho rozumu, obmedzeného hranicami hmotného priestoru a času. Takýmto rozumovo obmedzeným spôsobom však ale strhol, skrivil a zakalil všetky posolstva zhora, nevynímajúc ani učenie Ježiša Krista. To, čo bolo určené predovšetkým jeho duchu a citu totiž uchopil svojim rozumom.    Tak človek znehodnotil a nesprávne dešifroval všetky duchovné posolstvá prichádzajúce zhora. Svojim rozumom ich vtlačil do neživých dogiem. Cesta k duchovnému vzostupu tak bola stratená. Pôvodné, zdravé jadro všetkých veľkých svetový náboženských systémov bolo ľudským rozumom strhnuté hlboko nadol a preto dnes už dávno nepredstavujú cestu k slobodnému a radostnému rozvoju ducha. Práve naopak, stali sa putami a okovami ducha!    Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že v každom z veľkých svetových náboženstiev sa pod nánosom mnohých rozumových omylov a dogiem stále nachádza ono pôvodné, zdravé jadro, ktoré  pravdivo ukazuje cestu ľudského ducha nahor.    Toto pôvodné a zdravé jadro však môžeme nájsť a odkryť spod nánosu rozumového balastu iba vtedy, ak k tomu využijeme svoj cit, čiže práve ten nástroj, ktorý je k tomu určený. Svojim citom teda prísne skúmajme všetko, čo sa nám predostiera formou viery. Nech už ide o akékoľvek vierovyznanie. No a potom majme tiež odvahu odvrhnúť všetko to, s čím sa nebudeme môcť stotožniť vo svojom cítení.    Staňme sa slobodnými! Duchovne slobodnými! Naše čisté cítenie nám v tom ukáže cestu.   http://kusvetlu.blog.cz/     v spolupráci s M.Š. Thu, 21 Jun 2012 15:17:04 GMT Hmota! Známa i neznáma! [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|144|Preco-nic-spravne-nechapeme-.html    Napriek tomu, že žijeme v hmotnom svete, poznávame ho iba z jednej tretiny. A žiaľ, aj toto naše tretinové poznávanie je vo veľkej miere deštruktívneho charakteru. Namáhavo a kŕčovito v ňom usilujeme v smere zdola nahor a doslova ho z hmoty vydobýjame. A zašlo to až tak ďaleko, že sme sa detinsky začali zahrávať so silami, o ktorých účinkoch nemáme ani len potuchy.    Aby sme pochopili, v čom sa skrýva súčasná obmedzenosť nášho druhu poznávania bude potrebná krátka exkurzia do základnej štruktúry hmoty. Hrubá hmota, alebo hrubohmotnosť sa delí na tri časti. Na najhrubšiu, to je tá, v ktorej žijeme. Ďalej je to stredná hrubohmotnosť a jemná hrubohmotnosť, ktoré však už svojim zrakom nedokážeme vnímať. Tieto časti môžeme nazvať aj úrovňami, alebo vesmírmi. Najhrubšiu hmotnosť vesmírom elektrickým, strednú hrubohmotnosť vesmírom kvarkovým a najjemnejšiu hrubohmotnosť vesmírom éterickým.    Človek sa vo svojom poznávaní hmoty dostal až k atómu, ktorý bol pred niekoľkými desaťročiami považovaný za najmenšiu čiastočku hmoty. Neskôr sa však zistilo, že i atóm sa skladá z určitých, ešte menších častí, ktorými sú protóny, elektróny a neutróny.    Ľudstvo sa naučilo štiepiť atóm a týmto spôsobom uvoľňovať obrovskú energiu, ktorá ak sa vymkne spod kontroly, môže pôsobiť po celé desaťročia deštruktívnym spôsobom na svoje okolie. Viď nedávna katastrofa v jadrovej elektrárni v japonskej Fukušime.    Vedecký svet však začal v dnešnej dobe vyvíjať úsilie o štiepenie ešte menších častíc hmoty, ako je atóm. Ide o už spomínané atómové častice, ako sú napríklad protóny. Je snahou štiepiť ich na častice ešte menšie, ktoré nazvali kvarkami. Každý protón, elektrón, alebo neutrón sa totiž skladá z niekoľkých kvarkových častíc.    Veda sa tak dostala vo svojom poznaní až na rozhranie sveta strednej hrubhmotnosti, čiže kvarkového vesmíru. Avšak verná svojmu deštruktívnemu princípu v prístupe k poznávaniu sa hodlá rozbiť atómové častice, čiže protóny, na častice ešte menšie, to znamená na kvarky. Chystajú sa tak urobiť v obrovskom urýchľovači častíc, vybudovanom na pomedzí Švajčiarska a Francúzska.    Ak ale pri štiepení atómu vzniká obrovská energia s rizikom možného negatívneho dopadu na okolie, tak štiepením protónov na kvarky sa uvoľní ešte omnoho väčší, elektro - magnetický druh energie, s veľkou možnosťou negatívneho dopadu už nie len na blízke, alebo vzdialenejšie okolie, ale na celú našu planétu.    To je to naivné a detinské zahrávanie sa so silami, o ktorých možných účinkoch nemá vedecký svet zatiaľ ani len tušenia. V obrovskom urýchľovači za obrovské peniaze sa teda budú vedci snažiť rozbiť protónové častice na častice kvarkové a pozorovať pri tom, čo sa bude diať. Čo sa ale bude diať nevedia. Sú to šialené pokusy šialencov, podobajúce sa dieťaťu, stojacemu pri nádrži s benzínom, ktoré sa do nej chystá hodiť horiacu zápalku s naivným detinským očakávaním, čo to tak asi môže urobiť.    Takto teda vyzerá a takéto negatívne dôsledky môže mať poznávanie zdola nahor so snahou dostať sa vpred deštrukciou a rozbíjaním. Pozrime sa ale na veci inak. Správne a budujúco, čiže zhora nadol.    Ako už bolo povedané, hrubá hmota sa skladá z vesmíru elektrického, vesmíru kvarkového a vesmíru éterického. Všetko je vzájomne úzko prepojené a to, čo je hmotného druhu obsahuje v sebe všetky tri tieto zložky. A tak je to aj s človekom. Aj človek má v sebe a zároveň i pôsobí vo všetkých troch spomínaných úrovniach, v ktorých je schopný prejavovať sa. V najhrubšej hmote eletrického vesmíru svojimi činmi. Na kvarkovej úrovni, čiže v strednej hrubohmotnosti svojimi slovami a v úrovni éterickej, čiže na úrovni jemnej hrubomotnosti svojimi myšlienkami.    Všimnime si pri tom jednu zákonitosť: čím jemnejšia a prestupnejšia je hmota, tým väčšia energia a sila sa v nej skrýva. Štiepením atómu je možné uvoľniť veľkú energiu. Štiepením atómových častíc na častice kvarkové je možné uvoľniť ešte mnohonásobne väčšiu energiu. A to sme na úrovni strednej hrubohmotnosti, čiže kvarkového vesmíru. A teraz si skúsme predstaviť, aká obrovská energia a aké žiarenie musia jestvovať v časti najjemnejšej hrubohmotnosti, to znamená v oblasti éterického vesmíru. Tieto obrovské energie však dokáže človek spúšťať a riadiť úplne prirodzene a bez problémov! Dokáže to svojim myslením, ktorým vytvára pohyby a formy vo svete éterického vesmíru. Vo svete najjemnejšej hrubohmotnosti.    Svojim myslením teda dokážeme tieto sily a energie riadiť a to buď k dobrému, alebo ku zlému. Náš pozitívny, alebo negatívny spôsob myslenia vytvára v éterickom vesmíre formy, sily a energie, ktoré pôsobia na vesmír kvarkový a dianie vo vesmíre kvarkovom zase ovplyvňuje všetko na úrovni najhrubšej hmotnosti.    Hovoriť striebro a mlčať zlato – vraví ľudové úslovie. Skrýva sa v ňom poznanie pôsobenia toho najsilnejšieho druhu energie, aká jestvuje v hmotnom svete - vo svete najjemnejšej hrubohmotnosti. To najjemnejšie totiž v sebe skrýva tú najväčšiu energiu. No a túto energiu spúšťame a manipulujeme s ňou prostredníctvom nášho myslenia! Našim myslením  zásadným spôsobom ovplyvňujeme všetko dianie v hrubej hmotnosti, avšak žiaľ bez toho, že by sme si toho boli vedomí.    Svojim myslením spúšťame a aktivujeme nesmierne éterické energie a záleží už iba na tom, akého druhu bude naše myslenie. Či pozitívneho, alebo negatívneho. Takto teda človek zásadným pozitívnym, alebo negatívnym spôsobom ovplyvňuje absolútne všetko dianie v hmotnosti a to úplne prirodzene zhora nadol.    Každý jednotlivec, ale aj celé ľudstvo by sa teda malo naučiť dbať o to, aby jeho myslenie bolo vždy iba čisté, dobré, ušľachtilé, čestné a spravodlivé. Tým totiž vytvára pozitívne a budujúce éterické sily, formy a energie, pôsobiace smerom nadol a ovplyvňujúce všetko pod sebou. Nesmierne éterické sily a energie, ktoré pri dbaní o pozitívny a čistý spôsob myslenia môžu všetko hmotné pozdvihnúť do neuveriteľnej výšky. Avšak pri zanedbávaní čistoty, ušľachtilosti a čestnosti v myslení môžu všetko práve tak strhnúť do nesmiernej hĺbky, alebo dokonca do absolútneho zničenia.    Ľudstvo, ako myslíš, tak sa ti stane! Lebo svojim spôsobom myslenia formuješ všetko okolo seba a tvoj spôsob myslenia sa napokon stane i tvojim vlastným osudom!   http://kusvetlu.blog.cz/     v spolupráci s M.Š. Thu, 24 May 2012 17:39:27 GMT Čo je vlastne dobro? [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|143|Hmota-Znama-i-neznama.html    Jednou zo základných vlastností človeka je, že musí neustále niečo chcieť. Človek nie je schopný ani na okamžik zastaviť vlastné chcenie, pretože je k nemu tlačený vyššou silou, ktorá prúdi univerzom. Je to neviditeľná, neutrálna sila, prúdiaca zhora, ktorá núti všetko živé do neustáleho pohybu. Do pohybu telesného, ako i duševného. Táto neutrálna sila  pôsobí samozrejme aj na človeka, ktorý z hľadiska duševného,  musí pod jej tlakom neustále niečo chcieť.      Každý z nás má slobodnú vôľu a preto má vo svojom chcení na výber. Na výber medzi dobrom a zlom. Medzi správnym a nesprávnym. Môžeme teda chcieť buď veci dobré, alebo veci zlé. Iba jedno nemôžeme! Prestať  chcieť!      S ľudským chcením a s možnosťou slobodnej vôle smerovať svoje chcenie buď dobrým, alebo zlým smerom je však spojená zodpovednosť. Zodpovednosť za všetko, čo sme chceli! Každý druh nášho slobodného chcenia je určitou sejbou a osobná zodpovednosť zaň je zase žatvou presne toho, čo sme chceli.      Chcením teda sejeme a prostredníctvom zodpovednosti žneme. Akou je naša sejba, takou bude aj naša žatva. Je to Zákonitosť, ktorá zaručuje Spravodlivosť vo stvorení. Železnú Spravodlivosť, ktorej nemôže uniknúť nikto z ľudí!      Ak sa má človeku dobre dariť, ak má zberať iba dobré plody, jeho chcenie musí byť dobré. Jedine vážne chcenie k dobrému môže byť pre každého z nás cestou k mieru, šťastiu, radosti a  spokojnosti. K skutočnému mieru, šťastiu radosti a spokojnosti!      Čo je však vlastne ono spomínané dobré chcenie? Mnoho ľudí má o ňom skreslené predstavy, pretože neraz si sami o sebe myslia, že chcú dobre a že konajú dobre, ale v skutočnosti tomu tak nie je.      Aby nebolo v tejto zásadnej otázke žiadnych pochybností povedzme si, čo je to teda vlastne to dobré chcenie.      Ak človek chce dobre iba sebe samému a toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak ním poškodzuje iných ľudí a dokonca im spôsobuje bolesť a utrpenie, nie je to žiadne dobré chcenie, ale číry egoizmus.      Ak človek chce dobre sebe samému a svojim najbližším a toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak tým poškodzuje iných ľudí a spôsobuje im bolesť a utrpenie, nie je to žiadne dobré chcenie, ale opäť iba egoizmus.      Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším a svojej firme, ale toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak poškodzuje iných ľudí a spôsobuje im bolesť a utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale taktiež iba egoizmus.      Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme i svojmu národu, ale toto jeho chcenie vyvoláva disharmóniu a spôsobuje nepríjemnosti, ak poškodzuje iných ľudí a iné národy a spôsobuje im bolesť, či utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale egoizmus.      Ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme i všetkým národom na zemi, ale toto jeho chcenie ničí prírodu, utláča zvieratá a spôsobuje im utrpenie, nie je to dobré chcenie, ale egoizmus.      Jedine ak človek chce dobre sebe samému, svojim najbližším, svojej firme, všetkým národom na zemi, všetkým zvieratám i celej prírode, jedine to je človek skutočne dobrého chcenia. Človek, ktorý seje dobro a preto aj dobro zožne!      Pozrime sa teraz vôkol seba  a zvážme, koľko je asi medzi nami ľudí naozaj dobrého chcenia? Uvážme, že mnohé z toho, čo sme doposiaľ za dobré chcenie považovali sú v skutočnosti iba rôzne skryté formy egoizmu.      Potvrdením tohto faktu je náš súčasný život na zemi, v ktorom prostredníctvom účinkov neomylných a spravodlivých Zákonov univerza každodenne žneme to, čo sme zasiali. „Kvalita“ života súčasnej civilizácie je až príliš jasným vysvedčením toho, akí naozaj sme. Táto „kvalita“ života ľudstva je totiž žatvou nášho vlastného egoizmu.      Vo svete existuje veľké množstvo v jadre dobrých ľudí, ku ktorým je preto volané: Nasmerujte svoje chcenie dôsledne len a len k dobru! K dobru, ktoré nie je dobrom iba pre vás, ale pre všetkých a všetko okolo vás. Jedine takto budete dobro siať, aby ste napokon dobro aj zožali. Váš život sa potom stane šťastným, radostným a naplneným. Lebo do chodu univerza je jeho Tvorcom votkaný dokonalý Zákon, že iba ten, kto skutočné dobro seje, môže skutočné dobro a šťastie zožať. Nikto iný!   http://kusvetlu.blog.cz/     v spolupráci s M.Š. Sun, 15 Apr 2012 17:24:38 GMT Tajomstvo ľudského mozgu [smilan] http://www.bibliaaty.sk/blog|139|-Co-je-vlastne-dobro.html    Je zvláštne, že ľudstvo, a to i pri dnešnom vývoji, sa doposiaľ nenaučilo a takmer vôbec nedokáže využívať jednu z najvyšších a najdokonalejších funkcií svojho mozgu. Ide o epifýzu, nazývanú aj šišinka mozgová.   Súčasná civilizácia je civilizáciou materialistickou a to so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami. No a jedným z nich je i tvrdé odmietanie existencie všetkého, čo sa nachádza mimo hmoty. Čiže odmietanie vyšších duchovných svetov a odmietanie jestvovania Stvoriteľa.    Že tomu ale tak je a že tomu tak vôbec môže byť je spôsobené práve neschopnosťou využitia orgánu šišinky mozgovej, pretože táto nám má slúžiť ako určitá anténa, schopná zachytávať podnety a impulzy z vysokých sfér, nachádzajúcich sa nad hmotnosťou.    Dnes už nikto nepochybuje, že existujú molekuly, atómy, protóny a neutróny, čiže celý obrovský mikrosvet. Ten však existoval vždy a teda i dávno pred objavením mikroskopu. Mikrokozmos bol ale ľuďom dovtedy neznámy a nedostupný. Tento neznámy a pre nás doposiaľ neexistujúci svet mohli ľudia objaviť a jeho objav plne zužitkovať až po vynájdení mikroskopu.    No a podobne je to aj s vyššími duchovnými svetmi a existenciou Stvoriteľa. Ak by ľudia dokázali správne využívať orgán šišinky mozgovej, nosiaci vo svojej hlave, stal by sa pre nich tento záhadný a nepoznaný svet obdobne vnímateľným a uchopiteľným, ako svet hmotný. Jeho existencia by sa stala nezvratnou, pretože človek má k jeho poznaniu v sebe, čiže vo svojom mozgu všetky predpoklady.    Ako ich však aktivovať a správne využiť?    V oblasti zhluku nervových buniek v blízkosti srdca, nazvanom srdcová pleteň sídli náš duch - naše skutočné a pravé „ja“. Do tej oblasti vždy smeruje náš prst vtedy, ak hovoríme o sebe samých.    Hlasom nášho ducha, hlasom našej skutočnej a pravej osobnosti je hlas citu, alebo inak povedané, hlas svedomia. Ak mu začneme viac načúvať, je nám tento tichý hlas schopný v každej životnej situácii ukázať ako jednať správne, dobre, čisto a spravodlivo. K tomu netreba žiadneho štúdia a žiadnej námahy. Túto schopnosť nosí vo svojom srdci - vo svojom duchu každý z nás úplne rovnako. Človek musí iba dbať, aby  nenechal tento tichý hlások prehlušiť niečím iným.    Aby tomu v nijakom prípade nemohlo dôjsť a aby sme mali v hmotnom svete pevnú oporu v rozlišovaní správneho od nesprávneho, boli nám z vysokých duchovných sfér, a to prostredníctvom k tomu vyvolených ľudí, ešte navyše sprostredkované jednoduché zásady pre správny život človeka vo stvorení. Sú obsiahnuté v Desatore a v Kristovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.    Tieto zásady boli ľudstvu dané nie v zmysle základu pre vznik rôznych cirkví, ale jedine v zmysle ich praktického a každodenného využívania v reálnom živote. Ak by sa ľudia riadili vo všetko svojom myslení, cítení, reči a jednaní hlasom svojho svedomia a korigovali by to Desatorom a Kristovým učením o láske k blížnemu, ak by túžili byť čoraz lepší, čistejší a spravodlivejší, práve touto ich túžbou a touto ich snahou by sa stále viac a viac rozochvieval orgán šišinky mozgovej. Ako anténa by sa čoraz čistejšie nalaďoval na vysoké sféry podobne, ako je tomu pri ladení rádioprijímača, ktorý musí byť naladený na rovnakú frekvenciu s vysielačom. Kým nie je naladenie dokonalé, nie je dokonalý ani príjem. Toto ladenie  vykonávame naším vlastným, čistým a spravodlivým životom. To sa dá dotiahnuť až do dokonalosti, totožnej s vnímaním vyššej reality. Hovorí sa tomu osvietenie, alebo vhľad do Pravdy.    Práve o dosiahnutie tohto stavu sa vždy snažili rôzni mnísi a takzvaní „svätci“ všetkých dôb, ktorí svojim čistým a spravodlivým životom postupne ladili orgán šišinky mozgovej na príjem vnímania vyšších sfér, čím dokázali vnikať do úplne inej reality a objavovať nové svety. Nové svety a nové dimenzie, ktoré žiaľ všetkým ostatným zostávali skryté. Mnohí mnísi si napríklad z tohto dôvodu holili vlasy na hlave práve práve v oblasti epifýzy a to preto, aby bol „príjem“ čo najčistejší. Schopnosť vyciťovania a vnímania vyšších sfér má však v sebe každý z nás a vôbec si k tomu nemusí vyholiť hlavu.    Ak človek dneška neverí v Stvoriteľa a v duchovné bytie, pretože on osobne to nie je schopný vnímať, neznamená to, že táto vyššia realita neexistuje.  Znamená to, že on sám nebol doteraz schopný využiť činnosť orgánu šišinky mozgovej, ktorej funkciu podviazal vlastným materialistickým svetonázorom,  svojim nespravodlivým, nečistým a necnostným životom a svojim obmedzeným využívaním len a len funkcií veľkého, rozumového mozgu.    Správnu činnosť epifýzy, ako tej najjemnejšej časti mozgu možno priamo poškodiť napríklad nadmerným požívaním alkoholu a rôznych iných omamných látok a to preto, lebo v mozgu sa ako prvé poškodzujú vždy tie najjemnejšie a najcitlivejšie funkcie.    Podviazaním a znefunkčnením epifýzy, alebo dokonca jej poškodením sa človek pripravuje o poznanie ďalšieho a zásadného rozmeru bytia, čo možno pokojne prirovnať k tomu, ako keby bol slepým, alebo hluchým. Ako keby bol a v skutočnosti aj je handicapovaný. Takto handicapované materializmom, vlastným nezriadeným životom a využívaním iba veľkého, rozumového mozgu je dnes takmer celé ľudstvo, ktorému je ako nevidiacemu veľmi ťažko vysvetliť, aký nádherný, mnohoraký, farebný a pestrý je skutočný život. Súčasný materialistický svet, podobne ako nevidiaci vníma iba tmu a túto tmu považuje za jedinú realitu. A všetkých tých, ktorí sa mu snažia otvoriť brány k nádhere skutočného sveta, ktorý on nikdy nevidel, všetkých tých považuje iba za bláznov a fantastov. Chyba však spočíva iba v ľuďoch samotných, ale to si dokáže iba málokto priznať.   http://kusvetlu.blog.cz/     v spolupráci s M.Š. Thu, 22 Mar 2012 18:48:29 GMT