Dnes ráno som sa dozvedel, že mi mama rozbila obľúbený pohár ktorý mi bol vzácny pretože to bol môj dar na osemnáste narodeniny. Samozrejme, že ma ta správa hneď zarmútila a moja reakcia bola iba pripomienka, že som si mal dávať naňho väčší pozor a mať ho umiestený v mojej izbe a nie v kuchyni kde bol vystavený potenciálnemu nebezpečenstvu likvidácie.
Nad čím som sa zamyslel bola ale reakcia mojej mamy, ktorá namiesto toho aby vyslovila sústrasť, že ju to mrzí začala vehementne ospravedlňovať svoj čin tým, že to len slabučko posunula a on a rozbil o stenu. A neustále dokola, že to ona za to nemôže. Mne to bolo jasné, že to nespravila na schvál, no úplne inak by mi padli slová sústrasti a vyjadrenie toho, že je jej ľúto čo sa to stalo. Ľudia by si mali uvedomiť, že jedno vyjadrenie sústrasti a súcitenia môže byť omnoho viac ako niekoľko hodinové ospravedlňovanie a zbavovania sa osobnej zodpovednosti za veci ktoré iných mrzia.