Kniha Jobova - JOB
Jozef Roháček
14, 1-22

1 Človek, splodený zo ženy, je krátkeho veku a sýty nepokoja. 2 Vyjde jako kvet z puku a uvädne; uteká jako tieň a nezastane. 3 A ešte i na takého otváraš svoje oči a mňa uvodíš so sebou v súd! 4 Kto môže vydať čisté z nečistého? Nikto! - 5 Ak tedy sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u teba; položil si mu hranice, ktorých neprekročí: 6 odvráť od neho svoj pozor, aby mal chvíľu pokoj, až by sa potešil ako nájomník svojmu dňu. 7 Lebo strom má nádej: ak ho vytnú, zase vyrastie, a jeho výhonok nevyhynie. 8 Jestli sa zostarie jeho koreň v zemi, a jeho peň zomrie, v prachu: 9 keď zavonia vodu, znova vypučí a ženie vetvi jako sadenec. 10 Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?! 11 Ako keď odtekajú vody z jazera, a rieka siakne a vysychá: 12 tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku. 13 Oj, aby si ma ukryl v hrobe, aby si ma zakryl, dokiaľ by sa neodvrátil tvoj hnev, aby si mi uložil lehotu a potom sa rozpamätal na mňa! 14 Ak zomrie muž, či ešte kedy ožije? Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len neprijde moja zmena. 15 Zavoláš, a ja sa ti ohlásim; budeš túžiť po diele svojich rúk. 16 Lebo vtedy budeš počítať moje kroky: nebudeš striehnuť na môj hriech. 17 Moje prestúpenie bude zapečatené v uzlíku, a zatrieš moju neprávosť. 18 Ale teraz ako keď padá vrch, že sa drobí, a skala, keď sa odtrhne od svojho miesta; 19 voda mrví kamene, a jej lejaky odplavujú prach zeme, tak si zahubil nádej smrteľného človeka. 20 Večne ho premáhaš, a ide ta; mení svoju tvár a tak ho zaháňaš. 21 Či sú potom jeho synovia slávni, nevie o tom, a či sú chatrní, nepozoruje na to. 22 Ale jeho telo bolestí spolu s ním, a tak i jeho duša smúti tam spolu s ním.

© 2010 bibliaaty.sk
Načítavanie...